Pohľad-03-2020

Sánkovačka na Šachtičkách 15. 02. 2020

Po dlhých dňoch v práci som sa tešila na víkend, že si oddýchnem a doma poriadim. Veď to poznáte – variť, prať, upratovať, vysávať, deti poriadne okúpať a tiež chvíľka oddychu. Na žiadnu sánkovačku a prechádzku na Šachtičkách v sobotu som ani nepomyslela. Ale keďže si moja staršia dcéra Zojka začala budovať kamarátstvo s Maťkou, s ktorou sa skamarátila na fare, nič iné mi nezostávalo, ako sa pridať. Veď čo nespravíte pre svoje deti? Veľakrát všetko  dáte bokom, lebo sú  deti pre vás prvoradé.  Na Šachtičkách bolo kopec snehu a ako bonus krásne slnečné počasie. Deti sa riadne vyšantili a posánkovali. Stretli sme sa v užšom kruhu. Bolo nás menej ako obvykle, ale za to nám Pán Boh požehnal spoločný čas. Ako vždy sa dalo spoľahnúť na nášho dozorcu Martina, ktorý vniesol Božieho ducha do našich rozhovorov. Tieto spoločne strávené chvíle sú dobré na budovanie vzájomných vzťahov v zbore. Navzájom sa snažíme povzbudzovať v životoch, učíme sa niesť ťarchu toho druhého, byť si navzájom oporou, napomínať sa a budovať vo viere. Toto všetko sa dá len za pomoci nášho Pána, ktorý nás nabáda v jeho mene sa schádzať nielen nedeľu v kostole, ale aj v našich bežných každodenných životoch. Preto vás všetkých vyzývam, ktorí tento článok práve čítate, aby ste sa zapájali do diania v našom zbore. Naučme sa byť aktívnymi kresťanmi, navzájom sa zdieľajme a vo viere v Pána Ježiša Krista sa povzbudzujme. Úlohou kresťana je šíriť Božie slovo, navzájom sa povzbudzovať a napomínať. Ako máme dokázať privádzať neveriacich ľudí k viere, keď mnohí z nás majú problém Božie slovo šíriť v našom zbore medzi sebou? Preto ťa prosím, milý čitateľ, otvor svoje srdce bratovi alebo sestre. Podeľ sa so svojou radosťou, ktorú ti požehnal Pán alebo sa podeľ so svojimi útrapami v živote, s ktorými ti Pán pomohol a poukáž na to, že Pán Boh má moc meniť naše životy k lepšiemu. Buďme to my, ktorí budeme svedčiť osobne o živote s Pánom Bohom. A ako začať? Pripojte sa k nám na prechádzku alebo ostaňte v nedeľu po kostole dlhšie. Poznávajme svoje životy s Pánom Bohom navzájom, povzbudzujme sa. Upevňujme si vieru, snažme sa žiť podľa Božieho slova. A až potom budeme schopní priviesť aj neveriaceho človeka k viere. Do nášho kostola prichádzajú aj noví ľudia. Ale stáva sa, že buď sa už nevrátia, alebo prídu len výnimočne raz za čas. Prečo je to tak? Privítajme brata alebo sestru v našom zbore, nebuďme ľahostajní k nemu, prihovorme sa mu. Čo ak je to zatúlaná ovečka, ktorú Ježiš hľadal a my ju necháme len tak bez povšimnutia odísť? Buďme to MY – aktívni kresťania - ktorí budeme novému človeku oporou, podržíme ho v ťažkých alebo nerozhodných životných chvíľach. MY sme TU a žijeme TERAZ. STOJME pri zrode nového človeka, priveďme tohto človeka ku Kristovi! Musíme byť schopnými pracovníkmi na Božej vinici a preukážme Pánu Bohu našu pokoru, vernosť a oddanosť. A ako sa môj sobotňajší deň nakoniec skončil? Povzbudivé chvíle s bratmi a sestrami zo zboru a k tomu krásne počasie od Pána Boha mi dali energiu a radosť všetko zvládnuť aj v časovom sklze. Pán Boh mi požehnal čas na Šachtičkách a aj doma. Utvrdila som sa, že keď trávim čas medzi ľuďmi, ktorí sa snažia kráčať za Ježišom, že ma to posilňuje zdolávať nástrahy dnešného sveta, ktorý smeruje k úpadku...

Autor: Jana Klimentová

Talentová párty 26. 01. 2020

Párty je slovo, ktoré sa vo všeobecnosti asi nedáva do priamej súvislosti s kresťanstvom. Ľudia väčšinou vidia veriacich ako vážnych ľudí, ktorí chodia do kostola a ani sa z toho veľmi neradujú alebo to na nich aspoň vôbec nevidno. Párty je podľa tohto sveta definovaná ako stretnutie ľudí s cieľom socializovať sa, alebo inak povedané, s cieľom zblížiť sa. Z tohto mi vyplýva, že cirkev asi nie je všeobecne vnímaná ako skupina ľudí, ktorí majú záujem o bližšie spoznanie sa. Je to ale úplne pomýlené vnímanie, ktoré zrejme súvisí s tým, ako to vyzerá zvonku. My ale vieme, že zmysel nášho stretávania sa je predsa práve v tom, aby sme spoločne spoznávali Boha a aj seba navzájom. Sme predsa telo Kristovo, a preto nemôžeme žiť ako skupina jeho izolovaných údov. Asi by to nefungovalo ani v biologickom zmysle, ale ani asi v tom duchovnom. Párty je teda zhromaždenie ľudí, ktoré sa navzájom poznáva. Pre nás ako kresťanov je takéto stretnutie ešte za istých podmienok doplnené prítomnosťou Kráľa kráľov a Pána pánov, a to je predsa obrovský dôvod sa z toho tešiť a takéto stretnutia pripravovať, no nie? Kedysi sme párty organizovali častejšie, ale postupne, ako pribúdali iné povinnosti v zbore, sa vytratili. Tento mesiac sme povolali nové sily z radov našich dorasťákov a nakoniec sa to z Božej milosti podarilo. Do organizácie párty sa vložil Samko aj so sestrou Sárkou a potom ešte Terezka a Ninka, všetci sú to dorasťáci z nášho zboru. Bola to pre nich veľká výzva, pretože okrem hrania na gitare a malej pomoci to mali zvládnuť úplne sami. A aj sa stalo. Ninka s Terezkou sa postarali o občerstvenie, Sárka si zobrala na starosti jednu skupinu a Samko riešil výklad Slova a moderovanie celej akcie. Nakoniec prišiel aj kopec detí vo veku 4-11 rokov a našim dorasťákom sa tiež veľmi páčilo. Je to pre nich super skúsenosť, za ktorú môžeme my všetci starší len ďakovať, pretože môžeme vidieť, ako nám v zbore rastú noví služobníci, noví horlivci. Téma bola o talentoch. Najprv Samko vo svojom výklade priblížil deťom podobenstvo o talentoch, ktoré je napísané v Mt 25, 14-30. Potom sa deti rozdelili do skupín podľa toho, čo si myslia, aký talent majú. V skupinách postupne nacvičili alebo pripravili nejaký výsledok svojho snaženia, ktorý potom prezentovali pred ostatnými. V skupine športu deti pripravili ukážku veže, kde sa postupne od najväčších po najmenších poukladali na seba. Tí starší z tejto skupiny ešte nakoniec dodali špeciálnu formáciu „iba nohy“, kde si ležali navzájom na nohách a potom sa spolu točili. Po ukážkach boli všetci zapojení do hľadania spôsobov, ako by sa dalo práve týmto talentom poslúžiť Bohu. Rovnako aj druhá skupina tvorivých ručičiek prišla s rôznymi kresbami a vyfarbenými omaľovánkami. Posledná tretia skupina spoločne v časti varenie pripravila ovocný tanier pre všetkých a ovocný šalátik aj s prestieraním. Rovnako sa rozprúdila debata o tom, ako by sa dal tento talent použiť pre Pána. Nasledovalo spoločné učenie sa veršíka a všetko zakončil kvíz, v ktorom nikto neprehral. Deti dostali na začiatku malé vystrihnuté peniažky - akože talenty - a potom ich museli postupne vsadiť na otázky, ktoré dostali. Cieľom však bolo minúť všetky talenty a aspoň jednu otázku zodpovedať správne, čo sa podarilo obidvom družstvám. Pán Boh sa postaral o super čas, ktorý sme mohli mať spoločne a verím, že okrem zážitkov si mohli všetci zúčastnení odniesť aj poučenie, ktoré sa za tým všetkým skrývalo: Pán Boh ti dal určite nejaký talent, tak nezáviď druhému ten jeho a pracuj na tom svojom, aby si ho použil čo najviac na budovanie Božieho kráľovstva. Nezáleží koľko talentov si dostal, ale či si použil všetky pre Pána. Nech sa tak stane ako v ich, tak aj v našich životoch. Je to naša zodpovednosť od Pána a každého čaká odplata. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Sánkovačka-bobovačka na Králikoch

Dňa 18. 01. 2020 bolo opäť naplánované spoločné dopoludnie v prírode, ktoré pravidelne raz za mesiac organizuje náš cirkevný zbor. Tentokrát sa aktivity mali prispôsobiť aktuálnemu počasiu a keďže sneh nie a nie prísť, tak sme sa deň predtým na stretnutí rodiniek rozhodli vyskúšať neďaleké lyžiarske stredisko Králiky. V sobotu ráno sme sa ešte organizačne zladili a šup ho na svah! Nakoniec sme sa stretli v menšej skupinke už priamo na Králikoch, kde si prišli na svoje hlavne naši najmenší. Sneh, aj keď len umelo nasnežený, v nich vyvolal veľkú radosť (však koľko už čakáme na tento biely zázrak túto zimu). Práve preto im vôbec nevadilo, že sme celý čas strávili na úpätí kopca lyžiarskeho strediska, kde si na malej bočnej dráhe mohli dosýtosti užiť jazdu na boboch, sánkach a lopároch. Asi po hodine a pol sme na oddych využili miestnu reštauráciu, kde sme si všetci pochutili na horúcej čokoláde. Tu sa brat farár pomodlil za bezúrazový priebeh (videli sme aj zásah miestnej horskej služby) a poďakoval aj za radosť detí a krásnu prírodu, ktorú nám Pán Boh v ten deň dal. Nakoniec trochu unavení, ale s radosťou v nás, sme sa poobede postupne vrátili domov. Už teraz sa veľmi teším na ďalšie podobné výlety a akcie, ktoré sú tento rok pre nás pripravené.

Autor: Ivan Pakši

Prechádzka na Majer "Aladár"

Jedno sobotné ráno sme sa všetci (tí, ktorí chceli a mohli) stretli na obvyklom mieste pred Základnou školou v Radvani. Cieľ bol Majer „Aladár“, ktorý sa týči nad dedinou Sebedín - Bečov. Po krátkej debate sme vyrazili. Stretnúť sme sa mali v centre obce (pri autobusovej zastávke), kam sme postupne všetci dorazili. Slovo všetci znamenalo posádky štyroch áut - rodina Drienovského Martina a jeho brata, rodina  Žilíková, Dudová, Stachová a kamaráti našich detí. Začali sme krátkou modlitbou, istotne nechcel nikto ísť len tak, ale spolu s Pánom (Mt 18,20) – „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ Vyrazili sme do mierneho kopca. Postupne sa vytvorili skupinky, ktoré popri rôznych rozhovoroch stihli obdivovať krásu prírody a začínajúci príchod zimy. To sme pocítili najma vo vyšších polohách, kde už začal pofukovať dosť studený vietor. Ten sa snažil zoskupovať oblaky, ale dážď sa nám vyhol. Ani sme sa nenazdali a boli sme na vrchole. „Altánok“ pri ,žiaľ, už vypustenom rybníku nám poskytol prestávku na oddych a útočisko. (Žalm 46, 2-4) – „Boh nám je útočišťom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. Preto sa nebojíme, keby sa aj prevrátila celá zem a vrchy klátili sa v srdci mora. Nech hučia, nech sa penia jeho vody, nech sa zatrasú vrchy jeho vzdutím. Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov! Sela.“ Kto mal veľa energie, dal si preteky okolo rybníka a po spoločnej fotke sme sa vybrali späť. Stihli sme ešte prezrieť, čo sa zachovalo z čias Rakúska-Uhorska (napr. povôdná studňa...), ale aj novostavby, ktoré tu vznikli nedávno. Cesta do dediny ubehla ešte rýchlejšie ako výstup. S vedomím, že sme strávili pekné spoločné chvíle a urobili niečo aj pre svoje zdravie, sme sa rozišli domov. Ale čo je to vlastne domov? Ktosi povedal, že domov je miesto, kde žijem so svojou rodinou, mám tam pokoj a cítim sa bezpečne. Verím, že ten nebeský domov na nás čaká a je ešte krajší. (Ján 14,2-3) – „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov, keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“

Autor: Žilíkovci

Pohľad-11-2019

Prvá jesenná turistika - Gőrgeyho tunel

Dňa 19. 10. 2019 v sobotu sme si naplánovali prechádzku z Králik ku Gőrgeyho tunelu a späť. Čo sa týka počasia, nakoniec nepršalo, ale po polhodinke pešej chôdze sme sa ocitli v hustej hmle, kvôli ktorej sme nevideli poriadne na pár desiatok metrov dopredu. No ale pekne po poriadku. Plán bol, že vyjdeme z Králik a potom spodnou cestou, tzv. bežeckou traťou, prejdeme nad chatu Tajov a potom už rovno k tunelu. Z tunela sme mali vyraziť poza hrebeň až na Skalku a potom rovno späť na Králiky pod vleky. Takáto trasa je celkom náročná a keďže sme chceli v ten deň vyvetrať aj naše menšie deti, spravili sme malé úpravy. Po modlitbe na parkovisku nad chatou Tajov sme vyrazili a spoločne sme išli až po tunel, čo trvalo niečo viac ako hodinku. Potom sme sa rozdelili na tých, čo vydržia viacej a tých s malými deťmi, ktorí sa vydali po zdolaní tunela po rovnakej trase späť na parkovisko k autám. Ostaní teda pokračovali podľa plánu, len neskončili na Králikoch, ale išli z Králik späť k autám na parkovisko nad chatou Tajov. S deťmi sme došli domov tesne po jednej, tá odhodlanejšia skupinka niečo po tretej. Turistika je super vec, pretože používame len to, čo nám Pán dal na to, aby sme sa mohli pokochať tým, čo stvoril len pre nás. Samozrejme turistika sa kresťanovi nesmie stať cieľom života, pretože by tým nahradil Pána Boha vo svojom srdci. To je ale zrejme pri každej naše činnosti, preto verím, že túto tému priorít žitia už väčšina z nás, čo sme boli, ale aj z vás, čitatelia Pohľadu, má zvládnutú a osvojenú. Mne sa v tento deň najviac páčilo to, že napriek tomu, že sme boli absolútne turisticky nevyvážená skupinka (deti, tí nezvyknutí, ale i tí zvyknutí), napriek tomu, sme si našli spoločnú cestu a dokonca sme došli k tunelu vcelku spoločne. Tam sme mali krátke spoločensvo pri občerstvení, ktoré si každý doniesol a potom už každý išiel svojou cestou ďalej. Je dôležité, aby sme si navzájom niesli bremená, a tak ako tí skúsení turisti čakali na naše deti, tak aj tí, čo sú už nejaký čas pri Pánovi a majú s Ním vykecaných množstvo otázok, tak aj tí nie sú nervózni, že tí ostatní nič nevedia a nič nevidia a pomaly sa k nim skláňajú a diskutujú o témach, ktoré sú možno pre nich už dávno jasné, no pre tých duchovne mladších ešte nie. Takto by to malo byť a teším sa, že takto to aj často je. Ďakujem Pánovi, že nám neprestejne chystá takéto lekcie a že nám tým neustále dokazuje, že nás veľmi miluje. Vďaka, Otče, za takú veľkú lásku!

Autor: Martin Drienovský

Letný Biblický tábor

Pondelok 8. 7. 2019 Milý denníček, budík zazvonil o 6.00 - a to sú prázdniny... 🙂 Napriek tomu vstávam s radosťou, veď predsa začína tábor. Dnes máme naplánované nejaké tvorivé dielne, to mám celkom rada a už sa teším na decká, ktoré som ROK nevidela a zvyknú na tábor prísť. Ale pekne po poriadku. Tete s Fifim nás vyzdvihli už o 7.00. Dievčatá ešte spali, tak sa im naskytla príležitosť ich zobudiť. Chichi! Na faru sme dorazili o pol ôsmej, aby som ešte Gabovi čoto pomohla. Mal to parádne zorganizované, takže som sa iba strčila k rozdávaniu náramkov a vyvenčeniu dlhšie čakajúcich detí. Najprv sme vzdali Bohu chválu, tentoraz nás viedli Evka, Samko a Jakub. Novinkou bolo, že bolo Slovo rozdelené pre veľkáčov a malkáčov, i keď témy boli rovnaké. Super nápad. Veľkáčov si zobral Gabo do kostola, malkáčom rozprával Božie pravdy pán farár. Prvý deň sme si hovorili o tom, ako Boh stvoril svet a všetko na ňom (veršík na pondelok: Evanjelium podľa Jána 17, 3). Navštívili sme Literárno-hudobné múzeum a Bábkarsky salón v Štátnej vedeckej knižnici, išli sme tam pešo, takže sme sa vrátili hladní, smädní a prichystaní na popoludňajší biblický príbeh. Utorok 9. 7. 2019 Dnes ráno nás čakala pohroma, a tak mama s Naty museli ostať doma. Ja s Lindou, Tete a Fifim sme sa pobrali na faru. Slovo bolo o hriechu, ktorý nás oddelil od Boha. Zapamätala som si najmä to, ako nám Gabo vykladal, že hriech si nosíme aj vo vrecku (mobilný telefón). Teda sme si hovorili, čo je to hriech a aké má pre nás následky (veršík na utorok: List rímskym 10, 9). Potom sme nasadli na autobus a odviezli sa do Mochoviec. V Energolande sme sa hneď všetci vrhli na termálne zrkadlo a interaktívnu LED podlahu. Ale aj tak bol najlepší bicykel, ktorý meral, koľko voltov by som dokázala bicyklovaním vyprodukovať. Síce si neviem spomenúť koľko presne, ale viem, že som porazila aj niektorých chalanov :-). Jedlo bolo mňamkové, zjedla som aj Lindine hranolky. Streda 10. 7. 2019 Keďže naša rodina pre technické problémy nemohla ísť na výlet do Kováčovej a zúčastniť sa na rannom Slove, ponúkame vám interview s Mackou Ďurošovou. Ja: Ahoj, Macuš! Porozprávala by si nám o strede. Aké bolo Slovo? Macka: Slovo bolo na tému: „Ježiš bol potrestaný aj za mňa.“ Deti sme chceli naučiť veršík Evanjelium podľa Lukáša 4, 4. Deti sa super chytali. Učili sa veršíky s radosťou a nadšením a trochu aj za sladkú odmenu :-). Ja: Kam ste sa teda vychystali? Macka: Autobusom sme sa odviezli na Kováčovú, kde sme si ako prvé urobili piknik v tráve. Rozložili sme sa na trávniku pred bránou do kúpaliska – sladké, slané, čo kto mal – posilnili sme sa nielen Slovom, ale i jedlom. Vo vode začali dobrodružné hry a každý musel predviesť svoje plavecké schopnosti – niektoré plavecké štýly by si zaslúžili pomenovanie podľa plavca. Malkáči zas dominovali na tobogane – tiež mal každý svoj osobitý štýl spúšťania sa. Pre mňa bola najväčším prekvapením skupinka najstarších, ktorých oslovil aquagym. Prvé tóny im rozihrali nožičky a ručičky, puberťáci sa zabudli aj hanbiť. Aj slečna cvičiteľka mala z nich zážitok. Ja: Ďakujem za tvoj pohľad na vec. Štvrtok 11. 7. 2019 Kým sme ráno porobili čo treba, ledva sme dobehli na faru na ôsmu. Nič to, hlavne, že sme to stihli. Rannými chválami nás opäť previedli Evka, Samko a Jakub. Keď pozerám na tie usmievavé tváre, ktoré spievajú a tlieskajú Bohu na chválu, tak mi srdce poskakuje radosťou. Dnešné Slovo je na tému: „Ježišova krv nás očisťuje“ (veršík: Evanjelium podľa Jána 1, 12). K tomu snáď už ani netreba nič dodať. Je to jednoducho tak. Dnes sme šli autobusom do Kremnice. No nie celkom do Kremnice, ale na vyhliadku na Krahuliach. Po nenáročnej túrke sme mali Kremnicu ako na dlani. Slniečko svietilo a výhľad bol úžasný. Hneď som si spomenula na pondelňajšie Slovo o Božom stvorenstve – krása! Nesmieme zabudnúť pozvať rodičov na miniprogram, ktorý sme si pre nich s deťmi prichystali. Piatok 12. 7. 2019 Od rána opakujeme piesne, veršíky a témy, ktoré sme od pondelka preberali. Decká sú super, pamätajú si všetko :-). Ešte nás čaká posledná téma: „Biblia = Božie Slovo“ – o tom, že v Biblii sa dozvieme všetko, čo potrebujeme o Bohu vedieť, že to nie je nijaká zastaraná kniha, ale že nám má čo povedať aj dnes. Dnes sme nikam necestovali autobusom, ale potrápili sme svoje nohy výstupom na Urpín. Na hvezdárni bola pre nás prichystaná prednáška a mohli sme nakuknúť aj do pozorovateľne. Lenže bol deň a navyše pod mrakom, tak nebolo veľmi čo pozorovať (ani hviezdy, ani Slnko). Popoludní sme netrpezlivo čakali rodičov, aby sme im porozprávali a ukázali, ako sme tento týždeň prežili, čo sa deti naučili. Na záver bolo aj malé prekvapenie inšpirované pondelňajšou návštevou knižnice – bábkové divadlo. Malo úspech. Nakoniec odbili štyri hodiny a museli sme sa rozlúčiť s táborom, deťmi, niektoré zas rok neuvidíme, niektoré možno ešte dlhšie. Ale veríme, že Slovu, ktoré im bolo zasiate do srdiečok, Pán Boh dá rast a budú prinášať úrodu mnohonásobnú (našťastie, vďaka vynálezu papiera a kníhtlače mohla Macka pre všetky deti pripraviť malú spomienku na tábor – diplomy s požehnaním a Božím Slovom, tak to s tým Slovom a pamätaním si – bude jednoduchšie).

Autor: Zuzka a Ninka Filadelfi

Turistika alebo kúpanie?

Ako každé leto aj deň 15.6. (sobota) 2019 bol pre mňa špeciálny. Jednak preto, že sa pomaly, ale isto končí škola a začínajú prázdniny a aj preto, lebo sme sa s priateľmi z Radvane dohodli, že pôjdeme na kúpalisko na Sliači. Pôvodne sme mali ísť na turistiku, ale keďže bolo horúco ako v tropickom pásme, rozhodli sme sa niekde schladiť a zrelaxovať. (Genezis 2,2-3): „V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil.“ Ako vždy, stret bol pred radvanskou školou, od ktorej sa išlo pešo až k malej vlakovej stanici. Odtiaľ sme išli vlakom na Sliač. Chlapci sa nevedeli kúpania dočkať a už vo vlaku si ukazovali svoje pestrofarebné a veľké vodné pištole. Po vystúpení z vlaku sme prešli za vlakovú stanicu a odtiaľ išli hore do veľkého kopca popri ceste. Čím sme išli vyššie, tým viac stromov pribúdalo a kráčali sme po betónových rozpálených chodníčkoch. Ako sme tam šli, utvorili sa malé skupinky ľudí a rozprávali sme sa o rôznych témach. Spoznávali sme tých druhých, smiali sa na vtipných momentoch a hovorili zaujímavé novinky. Bol to čas plný nadšenia a radosti. (Deuteronómium 15,5): „Ale iba ak budeš poslúchať Pána, svojho Boha, a zachovávať všetko, čo ti prikázal a čo ti ja nariaďujem dnes, bude ťa požehnávať, ako sľúbil.“ Spotení, ale zato spokojní sme dorazili na vrch kopca, kde sme sa kochali neskutočne krásnym výhľadom na mesto. Kúpalisko Sliač sa vtedy prvý deň tohto roku otvorilo, a tak deti a študenti mali lístky zadarmo. Po príchode sme sa usadili v tieni pod obrovskými stromami s malým výhľadom na krajinu. Natreli sme sa opaľovacími krémami. Ako prví bežali do vody nedočkaví chlapci s vodnými pištoľami, pretekajúc sa, kto prv trafí toho druhého. O malú chvíľu sa k nám pridali aj Riečanovci. Voda bola termálna, obsahujúca liečivé zložky, ktoré ju sfarbili do hnedo - oranžova. Nachádzajú sa tam dva bazény, jeden pre detičky a druhý pre starších. Pán farár Michal Zajden a pán Stach si spríjemňovali chvíle plávaním vo veľkej vode. Sisa, Luky a Jurko vo vode šantili, potápali sa a striekali na seba letnú vodu z vodných pištolí. Medzi plávaním a opaľovaním si každý zajedol hranolky s kečupom, placky alebo to, čo si kamaráti doniesli z domu. Na záver si dali chlapci vodné zápasenie: džudo verzus thajský box. Cestou naspäť sme všetci zašli do cukrárne neďaleko kúpaliska, kde sme si dali zmrzliny a nanuky. Z cukrárne sme šli rovno na vlakovú stanicu, kde sme počkali na náš vlak, ktorý išiel do Banskej Bystrice. Vezúc sa vo vlaku, sme si užívali letný vetrík, ktorý vial cez nestabilné okno až k nám na sedadlá.
Bol to naozaj požehnaný čas pre nás všetkých. Vďaka Ti, Bože! AMEN.

Autor: Lenka Žilíková

Pohľad-06-2019

Vychádzka na vyhliadku na Suchom vrchu

Neviem, či ste vedeli, ale po rebríkoch v prírode je možné chodiť aj inde ako len v Slovenskom raji. Myslím tým teraz miesto, ktoré je len pár minút autom vzdialené od nášho zboru v Radvani. Keď som pred mnohými rokmi prvýkrát navštívil toto miesto, bol som z neho unesený. Krásna turistická cesta vedúca až na vrchol, ktorá je tvorená 8-mimi rebríkmi. Kto tam teda ešte nebol, je to vyhliadka na Suchom vrchu. A práve poslednú májovú sobotu sme sa rozhodli, že tam, ak Pán dá, pôjdeme. Pri písaní pozvánky na tento výlet do Pohľadu som ešte fakt nevedel, aké bude asi počasie, ale potom počas skoro celého mája som už len dúfal, aby aspoň nepršalo, keďže skoro celé dva týždne len pršalo. Nakoniec sa práve tú poslednú sobotu krásne rozjasnilo a Pán nám okrem krásnej cesty ukázal aj úžasný výhľad na Nízke Tatry a priľahlé kopce a doliny. Poslednú nedeľu bola konfirmácia, čo celkom poznačilo aj účasť, ale napriek tomu sme sa stretli zástupcovia až štyroch rodín. Spred základnej školy sme sa vybrali autami na Pony farmu, ktorá je na Suchom vrchu. Už keď sme sa stretli pred základnou školou, počasie bolo krásne. Nič sa nezmenilo ani po príchode na Pony farmu. Ako vždy, aj tentokrát sa mi veľmi páči tento obraz, pretože dokáže vyjadriť aj veci a závislosti duchovné, ktoré my niekedy nevidíme. Niekedy totižto všetky naše skúsenosti hovoria, že takto to nepôjde, dokonca nachádzame oporu aj v našich blízkych, no Božie slovo a jeho svedectvo hovoria opak. Môžeme sa napríklad baviť o hovorení alebo písaní svedectiev. Väčšina z členov zboru má zrejme pocit, že pozdieľať sa so svojím príbehom s inými nie je veľmi produktívne a žiadúce. Povedia, že oni sa nemajú čo pretŕčať a hovoriť o sebe. Nakoniec je vždy možné, že niečo, čo človek nahlas vypovie, sa môže 100-krát vrátiť k nemu a v ešte horšej podobe, čiže otočiť proti nemu. Takáto je totiž všeobecná skúsenosť ľudí. Pri Bohu a pri rozprávaní to tak však nie je. Dokonca Božie slovo nás k svedectvám priamo vyzýva, keď nás posiela zvestovať mocné skutky Božie každému stvoreniu. Všetky naše skúsenosti môžu hovoriť, že to nebude dobré, ale Božie zasľúbenie je aj napriek tomu veľmi jednoznačné a v podstate protirečivé. Keď ale začne človek hovoriť o svojom živote s Bohom, zrazu sa za neho postaví Boh a človek napriek očakávanému poníženiu dostane požehnanie a radosť. Presne ako minulú sobotu. Možno sme ani neverili, že nespŕchne - a ono bolo nakoniec krásne a slnečno. Boh sa postaral. A môže sa postarať, aj keď sa mu oddáme v každej oblasti nášho života, napríklad aj v hovorení alebo písaní svedectiev. No a aby som dokončil aj náš sobotný príbeh. Skončili sme nakoniec pri koníkoch, ktoré boli na prenájom na Pony farme a naši zúčastnení konfirmandi – Samko a Dušan sa spolu s bratom Michalom rozhodli ukončiť svoju prechádzku pešou túrou rovno do Bystrice. Počas cesty sa ešte navzájom skúšali a doučovali témy na svoju konfirmačnú skúšku, ktorá mala byť v ten deň o piatej večer. Dostali od Pána super čas, aby sa mohli navzájom upevniť a získať tým pokoj, ktorý v tej chvíli určite potrebovali, ktorý zaručene prevýšil ten ich, ale aj náš rozum. Ďakujeme Pánovi za takéto úžasné vychádzky, kedy môže Božia rodinka spolu prebývať a navzájom sa tak povzbudzovať. Ďakujeme za každého, kto bol a kto sa za nás modlil. Ďakujeme za spoločenstvo s Duchom Svätým a za úžasné chvíle v prekrásnom Božom stvorení. Neváhajte nabudúce aj vy, Pán sa o nás určite postará aspoň tak, ako sa postaral v ten sobotný deň 25. 05. 2019.

Autor: Martin Drienovský

Prechádzka na majer „Aladár“

Požehnaný je každý deň, keď môžeme ráno vstať, mať spoločenstvo s Bohom a s našimi bratmi a sestrami. Do takéhoto dňa sme sa zobudili aj na Veľkonočnú nedeľu. Ráno sme sa mali možnosť stretnúť na Službách Božích, vypočuť si Božie slovo, zaspievať si, pomodliť sa aj prijať požehnanie. Pán nám požehnal krásny slnečný deň, preto sme hneď po Službách Božích s rodinkami začali uvažovať, ako by sme ho mohli využiť a zároveň pri tom zažiť spoločenstvo. Banská Bystrica ponúka veľa možností na náročnú aj ľahšiu turistiku, zvládnuteľnú aj s našimi najmenšími. Keďže rodinka Drienovských trávila Veľkonočné sviatky v Sebedíne, smer nášho výletu bol pomerne rýchlo určený :). Majer "ALADÁR" - miesto medzi Sebedínom a Očovou, ktorý navrhol Gabo, sa stal cieľom našej prechádzky. Občas tam zablúdi aj s chlapcami na ich cyklopotulkách a naozaj nikto, kto tam zavíta, určite neoľutuje. Niekdajši majer, ktorý dostal meno po svojom správcovi "ALADÁR", ponúka priestor na oddych, opekačku aj krásny panoramtický výhľad na Poľanu, Pustý Hrad, Skalku či iné Bohom stvorené vrchy. Dnes je súčasťou majera pár rekreačných chatiek a koruny vysokých líp sa zrdkadlia v tajchu ukrytom uprostred. Kedysi tajch slúžil ako zásobareň vody, na pranie aj močenie konope. Dnes v ňom miestny nadšenci chovajú kapre a šťuky. Naše deti tam objavili aj veľké množstvo ropúch a žubrienok. Popri radosti z vody zabudli na prejdené kilometre, na to že už boli trochu unavené, smädné a hladné. Dospeláci sa usadili na lavičkách a v altánku. Všetci sme si uživali krásne výhľady, pokoj, krásu tohto miesta a vzájomné spoločenstvo. Oddýchnutí a občerstvení sme si doplnili zásoby vody z miestnej studne a vydali sa na cestu späť. Nadol to už išlo rýchlejšie. Deti načerpali sily a miestami sa nám až strácali z dohľadu – toľko mali zrazu energie. Ani sme sa nenazdali a boli sme opäť v Sebedíne. U Drienovských na dvore sa deti ešte vyšantili na trapolíne a dospeláci mali ešte príležitosť chvíľu sa porozprávať. Aj cestou domov nad nami bdel náš Pán. Všetci sme prišli šťastne a deti už v autách podriemkávali. Ďakujme Bohu za tento deň, za čas, ktorý môžeme tráviť spolu, za každý deň, ktorý tu môžeme byť a tešme sa na ďalšie spoločne strávené chvíle.

Autor: Mirka Dudová

Pohľad-04-2019

Prechádzka po Dolnom Jelenci

Milý čitateľ Pohľadu! Vítam Ťa pri čítaní správy o výlete, ktorý sa uskutočnil 23.03. v sobotu v Dolnom Jelenci. Opäť sme sa spolu stretli na výletných potulkách, my dospeláci a naše ratolesti v rôznych vekových skupinách. Priznám sa, že výlet som so svojimi deťmi absolvovala len druhýkrát a veľmi sa nám páčil. Mala som možnosť spoznať nových ľudí, pozerať sa na život úplne z iného pohľadu a moje dcéry si našli nových kamarátov. Do Dolného Jelenca sme sa dopravili autami. Keďže je vzdialený od Banskej Bystrice len cca 18 km, tak ani cestovanie nebolo zdĺhavé ani náročné a za malú chvíľu, sme už boli v cieli – pri vodnej nádrži Motyčky. Niektorí túto oblasť už poznajú, je to pekná chatová a turistická oblasť na Starých Horách. Ako prvé, čo asi všetci obdivovali, keď vystúpili z áut, bola spomínaná vodná nádrž, ktorá bola vybudovaná spolu s vodnou elektrárňou v roku 1925 a slúži až do dnes. Voda bola čistá, plávali v nej rybky a tiež kačky. Všetky deti sa rozutekali k okraju zábradlia, aby ich pozorovali. Keď sme doobdivovali ľudský výtvor – vodnú nádrž, ktorú by ľudia nemali ako vybudovať, keby nám Pán Boh nepožehnal múdrosť a vytrvalosť, vybrali sme sa na spoločnú prechádzku chatovou oblasťou. Prekvapilo ma krásne jarné počasie s teplými lúčmi slnka, ktoré nás donútili vyzliecť sa z teplých búnd do mikín. Popri ceste už začala rásť nová zelená tráva, ale vyššie, ako sme stúpali a kde slnečné lúče nemali ešte takú moc, na štrkovitej ceste bolo sem-tam mokro a zabeleli sa zvyšky snehu. My dospeláci sme mali možnosť podebatovať si na rôzne témy, viac sa spoznať, pokochať sa prírodou, ktorá sa zobúdzala po zimnom spánku. Deti mohli vybehať energiu a budovať kamarátstva. Martin s Evkou si pre nich pripravili otázky týkajúce sa Biblie a každý, kto sa snažil a vedel správnu odpoveď, dostal sladkú odmenu. Každé dieťa si z výletu zobralo to svoje: spoznanie nového kamaráta, budovanie už vzniknutých kamarátstiev, získavanie nových vedomostí, spoznávanie prírody okolo seba a hlavne zážitky. Každý výlet je prospešný na budovanie medziľudských vzťahov, na oddych alebo si len tak vytriediť myšlienky, načerpať energiu z prírody, ktorú nám Pán Boh ponúka – je to dar od Neho. Ale v našich uponáhľaných životoch to veľakrát nespozorujeme, priam odignorujeme, lebo sa nám zdajú podstatnejšie a dôležitejšie iné veci. Ale verím, že tí, ktorí sa takto stretávame, pravú podstatu života už poznáme. Podstatou výletu, tým srdcom výletu, je náš Pán Boh. Naše výlety sú pozvánkou pre každého, kto tento Pohľad číta alebo sa Vám dostal do rúk. Pozývame Vás aj na účasť na piatkových rodinkách. Príďte v nedeľu do kostola a na chvály so svojimi deťmi, vnúčatami alebo aj sami. A tu mi napadla jedna myšlienka: v Biblii sa píše, že nám dal Pán Boh slobodnú vôľu slobodne sa rozhodnúť. A položme si teraz otázku: ,, Dávame túto možnosť aj svojim deťom?“ Lukáš 18,16, Ježiš povedal: ,,Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takýchto je kráľovstvo Božie.“ Dajme deťom možnosť vybrať si.... Bežný život v dnešnej dobe každé dieťa pozná, aj bežné výlety. Ale dajme deťom spoznať aj život vo viere v Pána Boha, dajme im slobodne sa rozhodnúť. Ponúknime im aj možnosť, kde sa môžu dozvedieť o kresťanstve, o Ježišovi, aby mali možnosť výberu a v dospelosti boli samy zodpovedné za svoju voľbu. Aj vďaka našim výletom sa môžu deti viac dozvedieť o Božom slove. Buďme to my, ktorí zasejeme zrnko do pôdy a časom sa ukáže, do akej pôdy sme ho zasiali. „Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve, a nerozumie mu, prichádza ten zlý a uchytí, čo mu bolo zasiate do srdca: toto je zrno, ktoré bolo zasiate na kraj cesty. Zrno, ktoré bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, čo počúva Slovo a hneď ho s radosťou prijíma, nemá však korene v sebe a je len chvíľkový, len čo príde súženie alebo prenasledovanie pre Slovo, hneď sa pohorší. Zrno, ktoré bolo zasiate do tŕnia, to je ten, čo počúva Slovo, ale starosti sveta a klam bohatstva udusia to Slovo, takže zostáva bez úžitku. Zrno, ktoré bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, čo počúva Slovo a rozumie mu, ten prináša úžitok - jeden prináša stonásobný, iný šesťdesiatnásobný a iný tridsaťnásobný.“ Matúš 13, 19-23. Veďme deti k viere a nechajme ich slobodne rozhodnúť sa, ktorou cestou sa potom uberú. Už teraz sa tešíme na ďalší výlet!

Autor: Janka Klimentová

Pohľad-03-2019

Prechádzka po bystrickej Kalvárii

A znova sme sa v sobotu 16. 02. 2019 zišli pred Základnou školou v Radvani. Mali sme sa vydať smerom na Kalváriu na Uhlisku. Predpokladalo sa, že tam bude veľa snehu. Medzičasom však snehu ubudlo a vznikla na ňom zľadovatená škrupinka, ktorá nebola už vhodná na sánkovanie a bobovanie. Z tohto dôvodu sme spred školy vyrazili smerom na Uhlisko bez akéhokoľvek vybavenia so zámerom len sa v pokoji poprechádzať po severnej časti vrchu Urpín. Cestou sa k nám pridali Ďurošovci s našou Sárkou, ktorá už mala za sebou aj jeden volejbalový turnaj odohratý v ten deň. To, o čom v súvislosti aj s týmito výletmi už dávnejšie premýšľam, je, že pomaly nám pred očami vzniká nové spoločenstvo. Je to spoločenstvo mládeže pozostávajúce z našich detí a z detí, ktoré sa k nim pridali, pretože sú dobrí kamoši zo školy alebo len tak zo sídliska. Všetci sa z toho tešíme, ale možno pred desiatimi rokmi sme si ani nevedeli predstaviť, že aj takéto spoločenstvo bude skúšané raz tak, ako sa tomu začína diať práve v posledných rokoch. Napriek našej kresťanskej výchove, napriek vplyvu celého zboru a neustáleho vyučovania, ktoré zažívajú vždy, keď sa stretneme, začínajú medzi nimi vznikať konflikty. Sú to väčšinou veci spojené s egoizmom a sebectvom, prípadne pýchou. Je to jasný dôkaz toho, že aj naše deti, vychované v prostredí cirkvi, majú rovnaký hriešny základ ako všetky ostatné deti v ich okolí, ktoré nevyrastajú pod vplyvom Božieho slova. Samozrejme, s dôverou vkladáme ich duše do rúk nášho Pána, ale to rozhodnutie naplno a so všetkým sa úplne odovzdať Pánovi musia už iba ony samy. Možno sa to dalo čakať a možno si niektorí z nás mysleli, že sa to nestane, ale aj my ako rodičia z nášho spoločenstva musíme teraz čeliť tejto duchovnej výzve. Musíme sa viac rozprávať o tom, ako usmerňovať či neusmerňovať ich spoločný čas, akú motiváciu používať, prípadne, o čom sa pred nimi rozprávať a o čom nie. Celé toto zamyslenie nebolo myslené priamo v súvislosti s vychádzkou na Kalváriu. Tá prebehla slušne a deti sa spolu tešili a radovali zo zostávajúceho snehu a my dospelí sme sa porozprávali a prebrali rôzne témy - od duchovných, až k tým úplne normálnym, čo verím, že slúži aj nám na spasenie. Rozmýšľal som o tom preto, lebo väčšina detí, tvoriacich základ novorodiaceho sa  spoločenstva mládeže sa dostáva do ťažkého obdobia puberty a bude treba veľa modlitieb a trpezlivosti nás rodičov, ale i všetkých našich bratov a sestier z našej radvanskej rodinky. Nakoniec sme všetci jedna rodina pred Pánom a potrebujeme sa navzájom podporovať, aby sme ako telo Kristovo rástli rovnomerne, aj starší, aj dospelí, ale aj tí mladí – puberťáci. Nech je teda aj táto moja správa z jedného februárového výletu zároveň aj takým malým povzbudením k modlitbám za naše deti, či vlastne už pomaly mládež. Nech im Pán dá spoznať, kto sú a čo vlastne v ich živote to ich JA znamená – komu má patriť a ako s ním komunikovať. Pán stvoril pubertu a všetky tie hormonálne zmeny práve nato, aby si toto uvedomili. Nech aj spoločenstvo nás, dospelých, ale aj starších v našom zbore, dokáže z Božej milosti trpezlivo znášať ich dorastanie, aby sme nikomu z nich čo i len máličko neznemožnili ísť po tej správnej ceste. Nech je naše správanie jasným vzorom toho, ako sa majú ako dospelí správať. Je to naša úloha a v rodine to tak proste chodí. Ďakujem za nich, za nás, za všetkých, ktorí milujú Hospodina a snažia sa celým srdcom, celou dušou a celým telom, aby Boh mohol pôsobiť. Nech nám v tom všetkom náš Pán pomáha a vedie nás. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Dievčenský klub varenia a pečenia

Pre tých, ktorí sa rozhodli prečítať si týchto pár riadkov, sa najprv predstavím. Volám sa Mirka Dudová a v radvanskom evanjelickom zbore naša rodina patrí medzi najmladších členov. Tento zbor, jeho spôsob fungovania a spolunažívania nás oslovil a tešíme sa z každej chvíle prežitej v spoločenstve bratov a sestier. Stretnutie rodín, volejbal, v lete futbal či hry na fare...to všetko sú aktivity zboru, kde, (keď sa čo i len trochu dá) moje deti nesmú chýbať. A tak sme sa doma pristihli pri myšlienke, akou činnosťou by sme aj my mohli priložiť ruku k dielu a vedeli pomôcť budovať pevné spoločenstvo, rozvíjať vzťahy a pomôcť formovať našich dorasťákov. Možností je samozrejme veľa, ale nájsť si v tom to svoje, kde by človek využil svoje poznatky, vedomosti a zručnosti, je niekedy celkom ťažké. Určite si viacerí z vás pamätajú, ako sme v základnej škole povinne absolvovali predmet Špecifické práce. Chlapci sa načas zatvorili do dielne a majstrovali s drevom a dievčatá sa v kuchynke snažili pripraviť niečo chutné na zahryznutie. Aj pre mňa to bol taký prvý kontakt a impulz na varenie a pečenie. Tento predmet však časom zo škôl vymizol, čo osobne vnímam ako dosť veľkú škodu. Už ako dieťa som sa rada motala mame v kuchyni. Viac ako varenie ma bavilo pečenie a aj výber môjho povolania som chcela nasmerovať týmto smerom a stať sa cukrárkou. Tlak okolia však tento zámer zmaril a moje „cukrárčenie“ ostalo pri experimentovaní z kníh, vymieňaní si receptov s kolegyňami či sledovaní relácií o varení. Takto to išlo roky... Vydala som sa, založila si rodinu. Najstaršia dcéra dorastá do veku, keď by sa mala začať učiť niečo jednoduché pripraviť, navariť, napiecť. Samú ju to však nebaví. Dievčat v jej veku máme v zbore viac a tak nám napadlo, že spolu by ich príprava jedla mohla zaujať. A ja, aj keď som nakoniec neštudovala za cukrárku, teraz s Božou pomocou, môžem svoje vedomosti posunúť ďalej a naučiť to málo, čo viem, aj naše dievčatá. To však nebol jediný dôvod, prečo vznikla myšlienka spoločného pečenia a varenia. Raz mesačne po službách Božích, zvyčajne po Večeri Pánovej, sa zbor stretáva aj pri spoločnom obede. Objednáme si jedlo, a čas, kým ho donesú, trávime spievaním chvál či rozhovormi. Rodinný rozpočet však tento obed vždy značne zaťaží, a tak sme s Martinom hľadali spôsoby, ako znížiť náklady spojené s obedom a zároveň dosiahnuť to, aby čo najviac ľudí ostalo po službách Božích v spoločenstve ľudí z nášho cirkevného zboru, ktoré je otvorené pre všetkých nás, milujúcich Boha a svojich blížnych. 15. decembra sme sa teda stretli s dievčatami v našej kuchyni a začali pilotný program spoločného varenia a pečenia. Cieľom bolo pripraviť suché vianočné pečivo. Dievčatá s nadšením vážili, miesili, vaľkali, vykrajovali, piekli, zdobili… a jedli. Radosť pozerať sa! Verím, že dievčatá si tento spoločný čas užili aspoň tak ako ja a aj sa niečo pritom naučili. Tí z vás, ktorí v nedeľu prišli na služby Božie, mali možnosť ich výtvory aj ochutnať. „Každá cesta človeka správnou zdá sa vo vlastných očiach, ale Hospodin skúma srdcia.“ (Príslovia 21,2) A tak sa modlime a dúfajme, že náš úmysel sa Bohu zapáčil a požehná nám aj ďalšie naše kulinárske stretnutia.

Autor: Mirka Dudová

Pohľad-11-2018

Cesta k bunkru Mor ho!

Druhé sobotné októbrové ráno 13.10.18 o 9.30 sme sa zišli 19-ti pred radvanskou základnou školou, aby sme využili posledný slnečný víkend babieho leta. Pán Boh nám nadelil krásne slnečné počasie. Už ráno bolo nádherné. Na oblohe ani mráčika. Kým sme sa čakali pred školou, slniečko príjemne hrialo. Nasadli sme do áut a vyviezli sme sa na parkovisko na Šachtičkách. Vzduch voňal lesom. Vždy ma udivuje ohromujúca krása prírody v okolí Banskej Bystrice. O 10-tej sme vyrazili pohodovým krokom. Hneď na začiatku nás zdržali domáce zvieratká pri hoteli, kozy a ovce. Potom sme už nabrali smer Bunker „Mor ho“! Je to veľmi jednoduchá trasa, asfaltová cestička je kľukatá, bez výrazného prevýšenia, vhodná pre všetkých. Deti sa cestou bláznili, tempo chôdze sme mali pomalé, tak aby nám dospelým stačili aj najmenšie deti. Pre ich džavot síce nebolo počuť spev vtákov, ale o to viac sa kochali oči na úžasnej scenérii. Príroda v okolí Banskej Bystrice je pekná v každom ročnom období, ale osobité čaro má na jeseň. Stromy  hrajú všetkými farbami. Cestou ku bunkru sme stretli dvoch jazdcov na koňoch a za jednou zákrutou sa koníky pätili. Na chodníku bol spadnutý veľký balvan a kone sa ho báli. Jazdci nám vysvetlili, že koňom sa balvan podobal na vlka, preto nechceli pokračovať v ceste. Tak im nezostalo nič iné, len chytiť koníky za uzdu a previesť ich popri balvane. Brat farár nám vysvetlil, že tieto cesty vo svahu slúžili ako zásobovacie banské cesty a na prevoz rudy z baní. Bežné „cesty“ viedli vrcholmi a hrebeňmi kopcov, pretože v dolinách hrozili časté záplavy a zosuvy pôdy. Cesta sa zmenila z asfaltky na štrkovú a vinula sa ako stužka lesom. Pri rôznych debatách nám čas rýchlo plynul. Pomedzi stromy sa nám otvárali nádherné výhľady na Staré Hory, na Tureckú a na celé okolie. Dostali sme sa na Lúčky pod Jelenskou skalou, počkali sa a vydali sme sa úzkym chodníkom k bunkru. Horský úkryt z druhej svetovej vojny v čase Slovenského Národného Povstania, vďačí za svoje pomenovanie odbojnému časopisu Mor Ho!, ktorý sa tu tlačil spolu s inými materiálmi. Úkryt je zrekonštruovaný a voľne prístupný. S údivom som si uvedomil, v akých skromných podmienkach tu ľudia existovali. Pri bunkri sme sa občerstvili zo zásob z batohov a občerstvili sa aj Slovom. Takto občerstvení a oddýchnutí sme sa chodníkom vybrali na spiatočnú cestu a mohli sme si všimnúť majestátnosť Jelenskej skaly. Pri chodníku som si všimol medvediu stopu. No a spomenul m si, že medveď s istotou utekal pred nami. Veď nás bolo počuť ďaleko. Cesta naspäť nám ubiehala rýchlejšie. Maťo pridal rozšírenú verziu hry Meno-Mesto-Zviera-Vec. Pridal Auto-Rieka-Športovec. Niektoré písmenká dali zabrať aj nám dospelým, ale Maťo sa nedal a napr. mu napadla rieka Paraná, druhá najdlhšia rieka v Južnej Amerike. Hneď potom rieka Paraguaj, tretia najdlhšia rieka v Južnej Amerike. Pri takejto zábave čas veru plynul rýchlejšie. Vrátili sme sa k hotelu. Adamkovi Ďurošovi a Samkovi Drienovskému sa ešte málilo, tak sa snažili vybehnúť na Panský diel. Únava urobila svoje a chlapci sa vrátili ku nám. Nakoniec sme nasadli do áut a išli sme domov. Pán nám doprial v ten deň veľa slnka a pekný výlet v otvorenom spoločenstve. Ďakujem Pánu Bohu, že sa o nás postaral.

Autor: Miroslav Pastorek

Jesenná vychádzka na Pustý hrad - 29. 09. 2018

Na poslednú septembrovú sobotu bol naplánovaný výlet na Pustý hrad nad Zvolenom. Na túto jesennú prechádzku som sa veľmi tešila. Celý týždeň sedím v kancelárii, svalstvo stuhnuté... Tešila som sa, že sa konečne trochu prejdem na čerstvom vzduchu, rozdýcham pľúca, pokochám sa sfarbujúcimi sa listami... Aj deti sa už tešili, ako sa stretnú so svojimi kamarátmi. Sobotné ráno bolo dosť chladné, veterné, tak som
pribalila aj pár kúskov teplejšieho oblečenia. Stretnutie bolo o 9.30 hod. pred Základnou školou Radvaň. Zišlo sa nás celkom dosť, veľkých aj malých, starých známych aj menej známych. A tak to má byť. Stretla sa Božia rodina. Nasadli sme do áut a hurá na výlet! Pustý hrad je známy aj ako Starý Zvolenský hrad. Stojí na čiastočne zalesnenom vrchu pohoria Javorie pri Zvolene nad sútokom riek Hron a Slatina. Jeho rozloha je porovnateľná so Spišským hradom. Zaberá plochu viac ako štyri hektáre a patrí medzi najrozsiahlejšie hradné zrúcaniny nielen na Slovensku, ale aj v Strednej Európe. V peknej kolóne sme dorazili na miesto činu, teda na parkovisko pod Pustým hradom. Zabrali sme skoro celé parkovisko. Tam sme sa dozvedeli milú správu, že sa k nám pridajú ešte tri rodiny, nakoniec sa pridali dokonca štyri. Keď sme už boli v kompletnej zostave (takmer 40 ľudí), pomodlili sme sa a vydali sme sa na cestu. Serpentínami sme začali vystupovať nahor. Deti sa predbiehali, kto skôr vyjde. O chvíľu sme prišli k vyhliadke zabezpečenej zábradlím. Kochali sme sa výhľadom na sútok riek Hron a Slatina, na celé mesto Zvolen aj na smer Žiar nad Hronom. Prekrásne bolo vidieť aj okolité hory až do diaľky s Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami. Počasie sme mali studenšie, veterné, ale viditeľnosť bola výborná. V družných rozhovoroch cesta ubiehala rýchlo. Ani som nezbadala a už sme boli pri zrúcaninách v hradnom areáli. Pofotili sme sa, pokochali krásnymi výhľadmi do diaľky na všetky strany, posilnili sme sa desiatou a oddýchli sme si pri dohasínajúcom ohníku. Deti sa naháňali, šantili. Na zrúcaninách hradu sa minimálne hodinu fotila nevesta so svojou „družinou“ v šatách na ramienka. Bŕr, ale jej musela byť zima. Len pre porovnanie, my sme mali jesenné bundy a šatky okolo krku, niektorí aj na ušiach. Bolo aj dosť času na vzájomné rozhovory. Okolo 13.00 sme sa pomaly druhou cestou vybrali späť k parkovisku. Ani som sa nenazdala a už sme boli dole. A keď sme pred druhou hodinou nasadali do áut, mala som pocit akoby ubehla len chvíľa, nie štyri hodiny. Dobre bolo, málo bolo, tešíme sa na budúce. Takýto výlet je fajn príležitosť na vzájomné rozhovory, na spoznávanie sa navzájom. Verím, že každý si našiel nejakého parťáka / parťáčku. Ďakujem Pánu Bohu, že sme otvorené spoločenstvo, každá nová tvár je medzi nami vítaná. A Pán Boh skutočne dáva nových ľudí, nové deti a popri nich aj ich rodičov. Je to veľká Božia milosť. Pane náš, rob tak prosím aj naďalej. Nech čoraz viac ľudí spoznáva v tomto rozbúrenom svete Tvoju veľkú lásku a dobrotu. Verím, že sa všetkým tento výlet páčil a nabudúce sa stretneme znovu na nejakom inom mieste. Ďakujem Pánu Bohu, že nám doprial fajn počasie, že sa o nás celý ten čas tak dobre staral.

Autor: Katka Riečanová

Prechádzka z horárne na farmu

Určite zaujímavý názov sme dali akcii, ktorá mala byť vlastne iba takou jednoduchou prechádzkou zdola nahor a späť po lese. Ako to však ale chodí, Pán Boh sa postaral o jemné zdramatizovanie. Keď sme sa stretli pred radvanskou školou, ešte to nevyzeralo s počasím úplne zle, ale bolo už cítiť isté napätie v oblakoch. Po prejazde zapršaným Malachovom už bolo jasné, že s počasím to v ten deň bude asi dosť nestabilné. Keď sme prišli k horárni nad Malachovom, počasie sa zase celkom umúdrilo a Pán dal čas, kedy sme sa mohli v pokoji pomodliť a pomaly sa vydať hore do lesa smerom na Suchý vrch. Keďže sa však v noci asi trocha vypršalo, cesta bola dosť zablatená a museli sme často kráčať aj mimo chodníka. Stalo sa aj to, že Zuzkina topánka sa rozhodla, že nepôjde už ďalej a že sa jej v príjemnom blatku páči. Nakoniec sme ju prehovorili a znova nasadla na Zuzkinu nohu a pokračovala s nami. Celkom vtipná príhoda, hlavne ak ste tam boli a sledovali, ako sa jej proste z tej zmočenej hliny vôbec nechcelo. Po čase sme vystúpili na kopec, kde nás privítala správa, že „JAHODY“. Možno si to viete predstaviť, idete zmočeným lesom, trocha zima, trocha šmykľavo a zrazu vám Pán dá úžasné osvieženie v podobe malých, chutných a hlavne už zrelých lesných jahôd. Takéto Božie občerstvenia môžeme zažívať aj v živote, musíme sa ale poriadne obzerať a svojím duchovným zrakom ich potom nachádzať. Nie je to jednoduché, pretože sme často zaslepení inými bôžikmi alebo lenivosťou. Takto nám to Boh ukázal aj v tom lese. Nakoniec sme dorazili v plánovanom čase na pony farmu na Suchom vrchu, kde sme stretli malé stádo voľne pasúcich sa koní, ktoré sme si vyfotili a troška aj pohladkali a nakŕmili natrhanou trávou. Deti sa bavili, no tak trocha aj báli. A mali sa čoho, keďže nás neskôr prišla poučiť pastierka tých koní, ktorá nám milo vysvetlila, že ísť sa len tak pobaviť s voľne pasúcim sa stádom koní, ktoré nepoznáme, môže byť dosť nebezpečné. Aj koníky na prvý pohľad môžu vyzerať milo a prívetivo, ale v konečnom dôsledku dokážu narobiť obrovskú škodu, keďže sú asi dva až trikrát väčšie ako tí väčší dospelí ľudia. Boh nás aj tu vyučoval, že je dôležité mať rešpekt pred neposlušnosťou voči Nemu. Každé vybočenie z trasy, ktorú nám určil Boh, je obrovské riziko, aj keď to na prvý pohľad tak nemusí vyzerať. Ak Boh otvorí človeku oči, je krásne potom vidieť všetky tie lekcie, ktorá nám skrze náš zrak ponúka. Chvála Mu za to! Počasie sa ale na obed zase zvrtlo a my sme boli tak trocha nútení zrušiť náš plán ísť rovnakou cestou späť. Ochotný brat Maťo nás, šoférov, preto zviezol k našim odstaveným autám pri horárni a my sme išli potom po všetkých ostatných, ktorí na nás zatiaľ čakali na pony farme.

Chcel by som určite poďakovať Bohu zato, že nás vytrhol z domu aj v ten nie veľmi pekný deň a mohli sme takto dostať znova ďalšie dôležité lekcie z toho, ako sa chodí po Jeho cestách. Vždy je to super, keď viete, e kamkoľvek idete, je Pán s vami. Vďaka aj bratom a sestrám, že neodmietli pozvanie spoločenstva na spoločné budovanie a začlenili sa tak k tým, ktorí sa dali na cestu svojho budovania aj takýmto spôsobom.
Nech nám všetkým Boh ešte mocne žehná a nech sú naše chodníky vždy jasne definované ako cesty po Božej trase, ktorá vedie ako jediná k nášmu spaseniu, resp. k spaseniu duší.

Autor: Martin Drienovský

Pohľad-06-2018

Prechádzka na vŕšok za Tajovom

A zase bolo krásne. Pán Boh sa o naše spoločné výlety tento rok úžasne stará. Najprv to bola prechádzka z Malachova na Pršany, potom zo Sliača do Hronseku a tento mesiac sme si vyšli na vŕšok za Tajovom. Počasie je zrejme veľké lákadlo, a preto sa nás stretlo skoro 40 ľudí na parkovisku v Tajove. Akcia mala tentokrát jeden špeciálny formát. Okrem iného sa tam udiala aj oficiálna skúška konfirmandov nášho zboru. Tento, pre niekoho celkom zaujímavý akt vyvolal v mnohých z nás veselé spomienky na našu konfirmáciu. Poďme ale pekne poporiadku.

Na začiatku bolo stretnutie pred ZŠ v Radvani. Tam sme sa pomaly pozbiehali a v ľahkom meškaní sme sa spolu autami vydali spoločne do Tajova. Každému sa ušlo miesto v aute. Po dorazení do Tajova sme si urobili ešte spoločnú fotočku, a potom sme už šlapali hore na kopec. Malá skupinka ešte počkala na zásobovaciu posádku Mirka Ďuroša a potom sa pokúsila dohnať hlavnú skupinku ešte pred príchodom do cieľa. Toto sa však nepodarilo, ale chýbalo tomu len pár desiatok metrov. Na kopci sme sa rozložili. Vidno bolo naozaj do každého okolitého kúta. Bolo relatívne teplo, ale trocha nás otravoval vetrík. Bol dokonca taký intenzívny, že sa nám skoro nepodarilo založiť oheň. Všetko sa nakoniec udialo podľa plánu a po pár minútach sme už všetci svorne opekali.

Keď už sme boli všetci najedení, začala skúška konfirmandov. Musím sa priznať, že nie všetky otázky by som bol aj ja sám zvládol s takým prehľadom ako mali naši konfirmandi, no ale oni sa predsa len na túto akciu osobitne pripravovali. Niektoré otázky boli veru aj na širšiu diskusiu, pretože ich „správne“ odpovede neboli až také jednoznačné. No nakoniec sa všetko podarilo. Záverom sa deti rozbehli do neďalekého lesíka, kde sa zahrali na indiánov a my, dospelí sme si povedali čo to o znovuobjavovaných staroslovanských kultoch, ktorých oltáre na tomto vŕšku boli inštalované. Ľudia sú hladní po duchovne, ale tým, že je tu už oveľa väčší priestor pre rôzne staré kulty a sekty ako za éry socializmu, situácia je oveľa neprehľadnejšia. Z duchovného hľadiska je teda nová éra konzumu iba krok z dažďa pod odkvap. Brat Michal nám povedal niečo málo o pôvode starých slovanských bohov a rituálov, ktoré sa praktizovali na našom území. Všetko to skončilo rozlúčkou pri autách.

Ďakujem Pánovi za všetko to množstvo ľudí, ktoré som v ten deň mohol spoznať. Samozrejme mu ďakujem aj za staré známe tváre, bez ktorých si prežívanie Božej prítomnosti už momentálne ani neviem predstaviť. Len jemu patrí všetka chvála a vďaka, pretože len s Ním je možné zažiť tak naplnení deň v spoločenstve najbližšej rodiny, akú dokážeme na tomto svete spoznať. Pán nech je stále s nami a nech nám dáva užívať si tento skvelý dar, akým je zaiste spoločenstvo milujúcich Krista. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Pohľad-05-2018

Prechádzka Sliač - Hronsek

Poslednú aprílovú sobotu 28. 4. 2018 sme sa ráno o pol desiatej 16 stretli pred radvanskou školou. Ráno bola zima, ale keď sme sa už zozbierali, hneď nás zohrialo slnko. Išli sme popri Európe pešo na malú stanicu. Prišli sme trochu skôr, tak sme mali dosť času na kúpenie lístkov. Tak sme už len pokojne očakávali vlak. Vo vlaku veľa miesta nebolo, ale nejaké miesta sa predsa len našli. Bolo to kupéčko. Počas jazdy sme videli tie všetky pekné polia a ľudí, ktorí na nich pracovali. Okná boli otvorené a príjemný čerstvý vzduch vial na nás. Nakoniec sme vystúpili na Sliači. (AĎ)

Tam nás už čakal pán farár s jeho manželkou. Oni tam prišli už skôr. Na stanici sme sa aj spoločne pomodlili. Zo stanice sme sa pobrali cestou ďalej. Zastavili sme sa aj na zmrzline. Každé z detí malo jeden kopček od neziskovky Adam. Odtiaľ sme pokračovali cez pole. Keď sme prešli repkové pole, dali sme si prvú prestávku na pitie a posilnenie. A mamina Evka sa vkuse chcela fotiť. Potom sme prešli na štrkovú cestu, ktorá nás doviedla až k obci Veľká Lúka. Keď sme sa približovali k dedine, prechádzal tade vlak a z neho ako keby vystúpili čierni pasažieri. Nakoniec sme ale zistili, že to bola naozajstná vlaková zastávka. (SD)

Keď vlak odišiel, pokračovali sme po kamenistej ceste ďalej po uliciach Veľkej Lúky. Slnko pražilo a my sme kvôli menším deťom len pomaly napredovali. Cesta bola plná vtipných hlášok a vtipov. Po čase sme sa dostali na lúku, kde sa pásli ovečky. Zložili sme sa a občerstvili. Po chvíľke pauzy sme sa spoločne odfotili s pozadím ovečiek a slnkom zaliatej lúky. Ďalšia cesta našťastie pokračovala po príjemnom chládku pod stromami. Naša nálada bola veľmi akčná. Pomalým tempom sme prešli kopec, ktorý nás oddeľoval od Hronseku. Po mnohých ďalších zastávkach na pitie a ďalšom pochode sme konečne zbadali Hronsek. Keď sme tam dorazili, rozlúčili sme sa s farárovcami a začali sme vyzerať vlak. (MT)

Dlho sme čakali na vlak, vyťahovali sme z ruksakov posledné zásoby, fotili koľajnice, až napokon prišiel. Všetci sme nastúpili. Vo vlaku bolo veľa cestujúcich, tak sme stáli v uličke pred kupéčkami. Lístok som si kúpila iba ja a potom ostatným už kúpil Mirko, pretože sprievodca sa nechcel pomedzi nás predierať. Videli sme veľa pekných vecí cez otvorené okná. Vystúpili sme na stanici Radvaň pri Tescu. Išli sme a išli, Mirko natrhal pre Macku orgován, aby ju potešil, keďže je po operácii kolena a nemohla s nami ísť. Zastavili sme sa aj na ihrisku pri škôlkach. Hojdali sme sa, zahrali si ping-pong, deti sa vykrútili na kolotoči. Potom sme sa zobrali a postupne sa oddeľovali. Pri našom vchode sa ako posledný oddelil Mirko s Dankom. K nám (Drienovským) okrem našej rodiny išiel aj Matúš a Adam. Vďaka tomu vznikol tento článok do Pohľadu. (SD)

Chcel by som za organizátorov poďakovať hlavne nášmu Nebeskému Ockovi za úžasné počasie, super ľudí a určite Duchom Svätým riadené rozhovory, ktoré boli okrem počasia určite nesmiernym obohatením nás všetkých. Pánovi teda vďaka a tešíme sa všetci nabudúce.

Autor: Adam Ďuroš, Samuel Drienovský, Matúš Tuhársky, Sára Drienovská

Pohľad-04-2018

Skoro jarná prechádzka

V sobotu 24. 3. 2018 sme sa opäť stretli, aby sme sa spolu na prvej jarnej prechádzke potešili po dlhej zime prichádzajúcou jarou, pohybom v krásnej prírode a spoločenstvom ľudí z nášho zboru. Tentokrát prechádzka začala netradične až takmer predpoludním kvôli mestskej hromadnej doprave. Aspoň sme sa mohli všetci po celotýždňovom rannom vstávaní poriadne vyspať, čo určite potešilo aj niektorých školákov. Najprv sme sa odviezli autobusom na vzdialený koniec Malachova. Na zastávke sa k nám pridala aj jedna naša staršia sestra z evanjelického zboru, čo zase spestrilo našu výpravu a poskytlo ďalší priestor na rozhovory najmä nás starších. Už cesta autobusom bola pre mňa trochu iná ako tá, ktorú pravidelne zažívam cez pracovný týždeň, keďže pre niektorých našich najmenších turistov je tento druh dopravy zatiaľ celkom nevšedný, čo dali hneď najavo veľkou kopou otázok. Na konečnej zastávke Malachov – Kopanice sme sa niektorí po prvotnom výkone hneď trochu posilnili a zároveň sme zdokumentovali všetkých účastníkov prechádzky spoločnou fotkou. Zo zastávky sme po chvíli vyrazili už po vlastných nohách smerom k obci Horné Pršany, čo bol náš ďalší orientačný bod. Prvú časť cesty sme teda šli po asfaltovej ceste, z ktorej sme sa (vďaka našim prieskumníkom) približne v polovici odklonili a pokračovali stupáčikom, obchádzajúc pršiansku obec po lúke. Túto časť cesty Sára a Terezka využili celkom nápadito na vytvorenie krátkej ankety a reportáže s vybranými účastníkmi. Kto je zvedavý a chce vedieť viac, nájde ju čoskoro na facebookovskej stránke nášho evanjelického zboru https://www.facebook.com/Rezbb/.

V tento deň bolo na skorú jar veľmi pekné počasie a aj krásne a jasno, takže sa nám na hornom konci lúky ukázal prvý poriadny výhľad na Banskobystrickú kotlinu. Následne sme pokračovali krátkym prechodom cez lesík, na konci ktorého už bol horný koniec obce. Tu sa chvíľu niektoré deti potešili s nečakaným, ale veľmi prítulným miestnym kocúrom. Odtiaľto nás čakal posledný, ale ako sa neskôr ukázalo, aj najnáročnejší úsek cesty k cieľu našej prechádzky. Bol to síce nie dlhý úsek, ale s relatívne silným stúpaním, ktorý asi najviac okomentovali tí najmenší turisti. Zároveň sa tu prejavila aj nadmorská výška a končiaca zima, takže sme miestami kráčali aj po snehu, (ktorý deti, samozrejme, využili aj na malú guľovačku). Napriek tomu to všetci bez problémov zvládli, keďže očakávaný cieľ už bol naozaj na dosah. A ten skutočne potešil všetkých – aj hladošov, ktorí sa hneď pustili do potravinových zásob zo svojich ruksačikov, ale aj zvedavcov, ktorí chceli spoznať, čo je to za vyhliadka pri kopci Lažtek (780 m.n.m.). A výhľad z nej bol naozaj veľmi pekný – od Sásovej až po Zvolen s Pršanmi pod nohami.

Po dlhšom oddychu a nabratí síl sme sa už len zgúľali do Pršian, kde sme si dopredu prichystali pohodlnú automobilovú dopravu späť domov, ktorá prišla v tej chvíli, myslím, nám všetkým veľmi vhod. Vďaka Pánu Bohu za krásne počasie, bezúrazový priebeh a veľkých aj malých priateľov - turistov.

Autor: Ivan Pakši

Pohľad-03-2018

Prázdninová párty - február 2018

Všetky deti boli spokojné, práve začali dni očakávaných jarných prázdnin. Trochu situáciu komplikovali nekonečné virózy a chrípka asi na celom Slovensku. Ako sa však v Božom Slove píše, že veriacemu všetky veci slúžia na dobré, tak tá neistota, či vôbec bude mať kto na prázdninovú párty prísť, či nebudú všetci „párty schopní“ ležať a liečiť sa doma, nás niektorých viedla k intenzívnejším modlitbám za priebeh párty. Pán vypočul a stretli sme sa viacerí – najmladší aj vyrastenejší. Spočiatku sme nechali deti trocha sa vyšantiť, no keď prišiel čas a odbila piata hodina, všetci sme sa zišli v jednej miestnosti a začali sme spoločným spevom chvál. Po chválach nasledovala modlitba a potom sme sa začali hrať, veď bola párty 🙂 . Počas hier ešte poprichádzali poslední oneskorenci. Keď sa hry skončili, rozdelili sme sa na dve skupiny: deti a rodičia. Slovo pre deti bolo o tom, že Diabol nemá prázdniny a preto by sme ani my nemali počas nastávajúcich prázdnin zaháľať a odsunúť bokom všetky duchovné aktivity, ktoré spolu doma alebo v zbore máme.

Rodičia diskutovali podobným smerom a venovali sa príbehu jednej noci, kedy si Dávid urobil voľno, nešiel bojovať a táto noc nakoniec skončila obrovskou katastrofou. Nie na fyzickom bojisku ale na tom duchovnom. Dávid zhrešil s Batšebou. Obidve témy úzko súviseli z časom prázdnin, ktorý prichádzal a Slovo nás všetkých viedlo do pozoru pred atmosférou voľna, kedy častokrát vypúšťame a dávame si pauzu aj od spoločenstva alebo dôležitých pravidelných duchovných aktivít, ktoré majú potenciál budovať našu vieru. Skončili sme modlitbami a záver už zase patril hrám a vzájomným rozhovorom.

Slovo o Diablovi, ktoré je napísané v Prvom liste Petrovom v kapitole 5., v ôsmom verši (Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral) jasne hovorí, že Satan len hľadá chvíľku našej nepozornosti, aby nás strhol do bludných myšlienok hriechu a odlákal nás tak z Božej blízkosti. Našou úlohou je byť vždy pripravení a odolávať jeho šípom oblečení v Božej výzbroji. Príde zlý deň a my musíme byť pripravení obstáť (Ef 6, 13). Si pripravený? Ako sa pripravuješ? Nech vám Pán dá múdrosť, silu a trpezlivosť, aby ste sa všetci spolu v rodine horlivo každý deň pripravovali na duchovný boj, ktorý zúri všade okolo nás. V tomto nemá nikto výnimku!

Autor: Martin a Evka Drienovskí

Pohľad-01-2018

Bobovačka na Šachtičkách

Počasie nevyzeralo zle, dokonca bol aj sneh, takže nakoniec sme sa vybrali na plánovanú vychádzku spolu so všetkými našimi deťmi. Síce sme troška zmeškali, ale telefonicky to bolo akceptované a tak sme sa miesto o 09:30 hod. stretli o 10:30 ale priamo na Šachtičkách. Keď sme prišli na miesto, počasie bolo celkom ustálené a hlavne tam bolo kopec snehu. Brat farár Michal Zajden si doniesol aj bežky a keď sme my prišli na kopec, už bežkoval niekde v okolí. V živote s Bohom, je dôležité všímať a prehodnocovať neustále to, čo sa deje okolo nás. Je to preto, aby sme boli stále v strehu a učili sa byť závislí len na Bohu. Naše stereotypy nás zbavujú pozornosti a stávame sa zraniteľní. Celú túto vsuvku som uviedol preto, lebo aj tento výlet bol o častých zmenách názorov a očakávaní.

Najprv sme museli bojovať s časom, keďže sme meškali. Potom sme museli bojovať s očakávaním, pretože sme sa na začiatku spolu ani všetci nestretli. Dokonca ani sneh a kopec nebol veľmi upravený pre sánkovanie a bobovanie. Všetko to bolo inak ako sme očakávali. Všetky tieto okolnosti by nás mohli úplne ovládnuť a my by sme sa znechutení mohli vrátiť domov a svoje šomranie nad neúspešným dňom si potom nechať ako svoje rodinné tajomstvo, ktoré by sme sem-tam vytiahli v prípravách na ďalší výlet s výsledkom „A tak nechoďme, aj tak nestíhame“, alebo „Ale veď nikomu aj tak chýbať nebudeme“. Musíme sa postaviť proti takýmto zlorečeniam a začať dobrorečiť aj keď chýbajú ľudské argumenty. Boh išiel aby zachránil človeka aj keď vedel, že sa iba mizivé percento ľudí dá naozaj zachrániť a uverí tomu čo pre nich On spravil.

Vďaka Ti Pane za úžasný výlet, kde sme mohli znova pocítiť Tvoju Otcovskúruku, ktorá nás celý čas sprevádzala a zároveň sme mohli svoju vieru upevňovať v Tebe. Ďakujem za každý nový deň a za všetko čo si mi v mojej rodine (duchovnej ale i fyzickej) dal. Nech sme vždy terčom Tvojej výchovy, pretože nechceme ži bez vzťahu s Tebou a bez jeho neustálej obnovy. Nech ti znie chvála a sláva na veky vekov. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Prechádzka sa po Urpíne

„Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu za svoju námahu.“ (Kaz 4, 9) Toto Božie Slovo hovorí, že už dvom je lepšie ako jednému a Boh s nimi ráta rovnako ako s celým národom. V Gideonovom prípade tiež Boh najprv znížil počty Izraelcov, aby sa mohla potom dokázať Jeho moc a nie moc človeka v boji. Takto som začal preto, lebo viem, že keď sa stretne veľa ľudí za určitým cieľom, kráča sa vždy lepšie a aj nálada je radostnejšia. V túto sobotu sa nás ale veľa nestretlo. Na miesto určenia podľa informácií v Pohľade alebo aj na Facebooku sme dorazili štyria. Ja, moje dve deti a brat Michal Zajden. Na pohľad družina neveliká, no pre Boha rovnako zaujímavá, ako keby sme sa tam stretli dvadsiati. Najprv sme sa trocha zháčili, či vôbec vyraziť, ale potom ma Duch viedol k tomu, aby sme šli, veď Pán sa určite teší aj z malého stádočka, hlavne, ak sa bude spomínať Jeho meno.

A tak sa aj stalo. Už po piatich minútach sme sa dostali k poisťovníctvu a k jeho vplyvu na život kresťana. Na hrebeni vrchu Urpín sme už boli v téme niekde v skorom stredoveku, ako vznikali jednotlivé myšlienkové prúdy ovplyvňujúce kresťanstvo. Pán mi skrze tieto debaty potvrdil to, že človek je stvorený s nekonečnom vo svojom srdci (Kaz 3, 11) a od svojho počiatku sa snaží túto dieru niečím zaplniť. Vždy rozmýšľal o svojej podstate, v každej dobe mu nedala spávať otázka, kto je to ten vyšší, čo má všetko v rukách a prečo je vôbec tu na tejto zemi. Nakoniec sme obišli Urpín po jeho bystrickom úbočí a skončili sme na želežničnej stanici v Radvani. Odtade sme sa už pobrali smerom domov s tým, že sme dovtedy prešli asi 10-tisíc krokov :). Na konci trasy nám ešte Pán doprial zaujímavý pohľad na pastiera, ktorý v celkom neobvyklej časti mesta, za diaľnicou, pásol svoje kozičky. Brat Michal nám povedal, čo mu Duch práve zjavil a pomocou citácií z Božieho Slova sme si pripomenuli, akí sme my ľudia, ako sa častokrát správame ako tie ovce alebo kozy a kto je ten dobrý pastier, ktorý vidí aj za okraj a nechce nás pustiť na cestu, lebo by nás tam zrazilo rýchlo idúce auto.

Ďakujem Hospodinovi, nášmu Pánovi, že nám dal super čas aj napriek tomu, že nás nebolo veľmi veľa. Že nás ľúbi, aj keď nás nie je veľká kopa a dal nám super čas pri študovaní dejín, ale aj vecí veľmi aktuálnych, teda o dôvere v dobrého pastiera, ktorým je náš Pán Ježiš Kristus. Nech nám to všetko slúži na dobro, aby sme mohli rásť a prinášať život aj tam, kde ho niet, kde vládne smútok a žiaľ, kde vládne smrť. Nech nám v tom Pán svojím Duchom Svätým pomáha.

Autor: Martin Drienovský

Októbrová vychádzka

„Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo jeho rúk zvestuje obloha. Deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci podáva poznanie. Niet reči, niet slov, nepočuť ich hlas. Ich zvuk sa nesie po celej zemi a ich slová až po okraj sveta. Na nich postavil slnku stan;“ (Žalmy 19, 2 – 5 )

Po daždivom piatku sa v sobotu 7. októbra vyčasilo a mohol sa uskutočniť plánovaný výlet. Ja som sa tiež pridala k vekovo rôznorodej skupinke turistov pred radvanskou školou. Brat farár spresnil program. Čakala nás cesta trolejbusom na železničnú stanicu, vlakom do Slovenskej Ľupče a potom pešia túra naspäť do Banskej Bystrice. Vo vlaku sme netrpezlivo očakávali odchod. Krátke meškanie nás zdržalo, no neubralo z optimizmu. Vlak sa rozbehol a po niekoľkých minútach bolo treba vystúpiť na železničnej stanici v Slovenskej Ľupči. Tu sa od turistov oddelila Evka Drienovská s deťmi Rút a Dávidkom, ktorí musia trošku podrásť, aby zvládli pešiu prechádzku späť. Zostala osemnásťčlenná skupinka. Polovicu tvorili deti z turistického krúžku. Pred vyrazením na cestu do Banskej Bystrice sa pomodlili traja chlapci a túra mohla začať. Bolo potrebné prekonať vzdialenosť väčšiu ako 10 kilometrov. Kráčali sme v skupinkách po poľných cestičkách rovinatým terénom. Tempo určovali chlapci kráčajúci vpredu. Bolo počuť rozhovory, pri nich nám cesta ubiehala rýchlejšie. Občas sme stretli cyklistov, sledovali sme okolitú prírodu. Boli s nami dve dievčatá, Sára a Zuzka. Zaujali ich moje turistické paličky, ktoré si aj vyskúšali. Sára sa zahrala na fotoreportérku. S veľkým zanietením sa snažila zachytiť atmosféru vychádzky. Po necelej hodinke naša skupinka zastavila na čistinke, kde sa stretávali tri cyklotrasy. Krátky oddych padol všetkým vhod. Blížil sa obed a mnohí potrebovali zahnať hlad a uhasiť smäd. Bolo tam vhodné prostredie na spoločnú fotografiu, ktorú urobil brat dozorca Martin.

Nabrali sme nové sily a pokračovali ďalej cez les. Štrkom spevnenú cestu lemovalo čerstvo popadané žlté lístie. Vysoké stromy síce bránili vo výhľade na okolie, no krásy jesene sme vnímali všade navôkol. Chlapcov zaujal posed priamo pri cestičke a boli okamžite pripravení vyštverať sa hore. Nevadilo im, že rebrík bol starý a z posedu zostalo len niekoľko dosák. Ale smola, niekto z dospelých rozhodol, že na tento posed sa nemôže liezť. Nádej z dobrodružného zážitku sa rozplynula. Nebola teda iná možnosť, len pokračovať v túre ďalej. Vyšli sme z lesa a naskytol sa krásny výhľad na slnkom zaliatu krajinu. Videli sme už Banskú Bystricu a panorámu okolitých pohorí. Sýta lesná zeleň sa miestami striedala s odtieňmi žltej a červenej. Niektorí spomalili tempo, po dvojhodinovej túre už v nohách cítili prejdené kilometre. To sme už boli neďaleko od Šalkovej a po krátkom čase sa objavila autobusová zastávka. Všetci unavení si mohli sadnúť a oddychovať. Zo Šalkovej do Banskej Bystrice sa odviezli autobusom, z ktorého vystúpili na termináli novej autobusovej stanice. To bol záver peknej októbrovej vychádzky.

Vďaka Ti Pane, Otče náš Nebeský, za tento sobotný čas, za požehnanie, ktoré nás sprevádzalo, za Tvoju ochranu, za chvíle prežité v spoločenstve bratov a sestier, za nové poznania a zážitky. Chcem povzbudiť všetkých váhajúcich, aby sa nabudúce pridali a v spoločenstve veriacich zažili radosť z Božej blízkosti.

Autor: Zdenka Vozárová

Pohlad-09-2017

Denný biblický tábor

Aj tento rok začiatkom leta prišli školské prázdniny a ako už býva každoročne zvykom, nezisková organizácia Adam zorganizovala pre deti denný Biblický tábor, ktorý sa konal od 10. 7 do 14. 7. 2017. Novinkou tohto roku bolo, že pre deti bol na každý deň zabezpečený teplý obed. Vedúcim tábora bol Gabo Stach. Ja som sa z milosti Božej mohol zúčastniť aj so svojím synom Andrejom.

V pondelok ráno rodičia postupne začali privádzať svoje deti na faru, kde sme sa mali stretnúť. Po úvodných formalitách sme začali piesňami chvál nášmu Bohu, pri ktorých nás hrou na gitare sprevádzal Jakub Pastorek. Je veľmi dobre, že chce svoje hudobné vzdelanie využiť v službe Bohu. Piesne boli jednoduché, deti sa ich naučili pomerne rýchlo spievať aj ukazovať. Po chválach každý deň nasledovalo slovo, či skôr biblické vyučovanie nášho brata farára. Tento rok sme sa celý týždeň zamýšľali nad tým, či Zem aj celý vesmír mohol vzniknúť náhodou. Začali sme praktickou otázkou, či je možné rozobrať stoličku, zbaliť ju do vrecka, hodiť zo strechy a čakať, že na zem dopadne poskladaná. Tak ako stolička nedopadne na zem poskladaná ani náhodou, ani naša zem nevznikla náhodou. Stvoril ju Boh spolu s vesmírom a stvoril aj všetko čo je na nej. Stvoril aj ľudí, ktorí už od začiatku prestali poslúchať Boha, stali sa hriešnymi. Hriech medzi ľuďmi a Bohom tvorí múr, ktorý nemôžeme prekonať vlastnými silami. Deti sa ešte dozvedeli, že v Biblii sa o stvorení sveta a o Bohu môžu dozvedieť viac a celý týždeň boli povzbudzované, aby si ju čítali. Slovo sme ukončili piesňami chvál a modlitbami. Potom nasledoval program pre konkrétny deň.

V pondelok sme mali navštíviť poštové múzeum, ktoré sa nachádza vo vysokej budove pošty na Partizánskej ulici. S počasím to ráno vyzeralo na dážď, a tak sme horlivo sledovali všetky možné predpovede a rozhodovali sa, či do múzea pôjdeme pešo, alebo použijeme MHD. Nakoniec sme sa vybrali pešo. Aj napriek tomu, že nejaký dážď sme cestou zažili, nikto nebol mokrý a cesta bola príjemná. V poštovom múzeu sme absolvovali prehliadku grafických návrhov na známky pri príležitosti výročia holokaustu. Po tejto nie veľmi príjemnej prehliadke nasledovala expozícia, kde si deti mohli vyskúšať, ako to vyzerá za priehradkou na pošte a počuli sme aj výklad o histórii pošty, kedy a ako sa začali vyvíjať poštové služby. Po prehliadke sme mali obed, ktorý bol obohatený ukážkou zásahu hasičov. Nejednalo sa o ukážku pre nás, bol to skutočný zásah, kde hasiči vošli z neznámych príčin do bytu cez balkón na 3. poschodí. Po dobrom obede sme sa vybrali späť na faru, tentoraz s MHD, pretože zase začínalo pršať. Deň sme zakončili animovaným filmom o Mojžišovi a jeho živote. Počas filmu sa na oblohe rozišli mraky, a tak sa deti mohli ísť zahrať von. V utorok bola na programe návšteva hradu vo Fiľakove. Tam sme po raňajšom slove išli autobusom. Hrad vo Fiľakove je z väčšej časti zrúcaný, momentálne je pre návštevy sprístupnená jedna veža, v ktorej je výstava súvisiaca s históriou hradu. Vo zvyšku areálu stále prebieha archeologický výskum. Obdivoval som našu pani sprievodkyňu, ktorá dokázala o histórii hradu a o rôznych zaujímavostiach rozprávať vyše hodiny. Na vrchu veže bola vyhliadka, odkiaľ bolo vidieť celé Fiľakovo, možno aj ďalej. Určite bolo odtiaľ vidieť aj blízky penzión, v ktorom sme boli potom na obede. Ešte pred odchodom späť na faru sme si stihli dať výbornú zmrzlinu. V stredu predpoveď počasia hlásila slnečno a teplo, čo nám padlo veľmi vhod, pretože sme išli na Sliač na kúpalisko. Tam aj späť sme išli vlakom. Už cestou sme vo vlaku stretli iný detský tábor, ktorý to mal tiež namierené na Sliač. Na kúpalisku sme sa nakoniec zišli tri detské tábory, takže ostatní návštevníci zažili detského džavotu do sýtosti. Počasie nám naozaj prialo, deti sme si s inými tábormi nepomiešali. Ďakujeme nášmu nebeskému Otcovi za to, že sa o nás takto postaral. Vo štvrtok sme boli vlastným autobusom na návšteve v zábavno-vedeckom centre v Leviciach. Je to centrum určené pre všetky vekové kategórie, kde sú rôzne vedeckotechnické hlavolamy a stavebnice. Organizujú tam rôzne zaujímavé prednášky. Deťom sa asi najviac páčila miestnosť s bublifukmi. Tam sa dali vytvárať bubliny alebo bublinové tunely rôzneho druhu, tvaru aj veľkosti. Čas sa nám minul veľmi rýchlo. Veľmi zaujímavá určite bola aj prednáška o vesmíre, ktorej súčasťou bola aj prehliadka makety vesmírnej sondy a skúška obleku pre astronautov. V piatok sme doobedie začali turistickou prechádzkou na Urpín. Keď sme sa na obed vrátili na faru, už nás čakal nafúkaný skákací hrad, na ktorý sa hlavne tie menšie deti veľmi tešili. Na obed sme mali výborné hot-dogy, ktoré pre nás pripravovali manželia Ďurošovci.

Som veľmi rád, že som sa aj ja mohol zúčastniť na tomto tábore. Ďakujem nášmu nebeskému Ockovi za ten čas, ďakujem za všetky deti, ktoré prišli a mohli počuť o Ňom. Ďakujem špeciálne za deti z neveriacich rodín, ktoré o Bohu počuli takouto formou prvýkrát. Ďakujem za vydarené počasie, za Božiu ochranu, zato, že sa nikomu nič nestalo. Chcem prosiť za tieto deti, aby Boh otvoril ich srdcia, aby Ho dokázali prijať do svojho života, aby túžili dozvedieť sa o Ňom viac a aby sa nakoniec rozhodli pre život s Ním. Ďakujem za Gaba, za nášho pána farára, za organizáciu ADAM a prosím pre nich o vytrvalosť v tejto službe, aby sa takýto tábor mohol konať aj ďalšie roky.

Autor: Ľubomír Remiar

Výlet do Zveroparku pri Žarnovici

Na sobotu 19. 8. 2017 bol navrhnutý v Pohľade zborový výlet do Zveroparku pri Žarnovici. Nedá sa to porovnávať veľkosťou so ZOO, ale my sme tam strávili s druhou zúčastnenou rodinou veľmi príjemný a pokojný čas. Po hodinovej ceste autom nás osviežila finálna časť cesty, ktorá bola uzučká len pre jedno auto, hore-dole zákruty cez krásny les. Privítal nás hladkací kútik s ovečkami, kozičkami a zajačikmi. Na naše „mestské“ deti mysleli aj s trampolínami a preliezkami. Prechádzali sme popri výbehoch bažantov, pávov, moriakov, diviakov, somárikov, kravičiek, muflónov, danielov a rôznych divných chlpatých tvorov, ktoré vyzerali ako nejaké krížence zajacov a líšok (náš dohad, určite to bolo Božie stvorenie), no názov si už nespomínam. Chodili sme striedavo v chládku a po slnku. Vždy bolo vhodne zakomponované nejaké „oddychovisko“ pre deti – pozemná šúchačka alebo vodopád s jazierkom. Zlatým klincom na kopci až hore, hore boli Losy mokraďové s obrovskými hlavami. Na deti tam čakal aj veľký nafukovací skákací hrad so šúchačkou a bludiskom. Pozreli sme si táborisko s drevenými chatkami, indiánskym típí a vraj tam mali byť na prespanie medvedie brlohy, ale tie sme neobjavili. Donesené občerstvenie sme si dali spolu pod altánkom pri rybníku, kde si človek mohol vyskúšať aj rybačku. Počas tejto prechádzky sme nielen obzerali, ale zdieľali sme sa o fungovaní vecí v zbore, povzbudzovali sme sa do služieb – rodinám, k evanjelizácii detí cudzích, ale aj tých našich, lebo rastú a „svet“ si ich obzerá a láka. Takto povzbudení naším malým spoločenstvom sme sa nakoniec pri odchode spolu pomodlili a poďakovali sme sa za prežitý deň v Božej blízkosti. Byť v Božej rodine je prežívanie Božej blízkosti.

Autor: Evka Drienovská

Pohlad-06-2017

Vychádzka do Laskomerskej doliny

Krásny deň, dobre naladení bratia a sestry, super predpoveď počasia – to všetko pre rodinne založených ľudí vytvára optimálny priestor pre plánovanie vychádzky do prírody. Už len kam a presne kedy, to je otázka. V našom prípade sme sa už po ďalšom preložení rozhodli, že tento mesiac si vyrazíme do Laskomerskej doliny.

Stretli sme sa pred farou, kde sme nasadli na trolejbus a vyrazili smerom nová nemocnica. Po dorazení na miesto sa ešte pripojili Ďurošovci a Slobodovci a vybrali sme sa smerom na kopec. Deti si v tomto momente ešte nevšímali, že idú kopca, a preto sme si aj my rodičia mohli vychutnávať ten krásny výhľad na juhozápadnú časť našej Bystrice. Keď sme sa dostali na druhú stranu kopca, teda do Laskomerskej doliny, obrátili sme sa na jej horný koniec. Kráčali sme popri informačných tabuliach, popri záhradkách, popri rekreujúcich sa koscoch, ale hlavne sme šli popri potoku. Potok je z nejakého špeciálneho dôvodu veľmi zaujímavý pre deti. Sám som prežíval úžasné chvíle v detstve, keď som sa mohol bosý prechádzať po potoku a špliechať sa s bratom alebo niekým, kto bol nablízku. Teraz ma to už do potoka veľmi nelákalo, ba ma to celkom stresovalo, keď náš malý Dávidko chodil tesne popri ňom a pri každom jeho hode kameňa do čistučkej vody som mal pocit, že sa popritom ešte aj jedným očkom pozrie na svoj obraz na hladine potoka, aby sa trocha upravil. No tu sa stala prechádzka trocha náročnejšia, hlavne pre nás rodičov malých detí. Napriek tomu sme ale udržiavali družnú debatu a nejak prežili tú cestu hore aj dole. Na začiatku doliny od mesta sme sa všetci pomodlili a zaspievali nášmu Pánovi chválu. Deti už boli unavené, a teda nech Pán posúdi, komu spievali ony, ale verím, že sa k nám Pán úplne neotočil chrbtom, keď sme tam tak spievali. Nuž „len tak si zaspievať“ a „spievať“ chválu nášmu Bohu je predsa len rozdiel, a to, čo sa nám stalo tam pod mostom na Medenom Hámri, sa nám veľmi rýchlo môže stať aj v kostole, keď sme unavení po sledovaní super filmu dlho do noci. Nie je to nereálne. Život s Pánom nás učí, aby sme sa na každé stretnutie s Ním dôkladne pripravili. To je jedno, či sme na prechádzke, alebo v zhromaždení v kostole alebo v zborovej miestnosti. Boh je všade rovnaký a nikdy nemá rád prázdne reči a náboženské pózy. Toto, čo píšem, je zamyslenie pre nás všetkých, ktorí chodíme do kostola alebo do iných kresťanských zhromaždení. Platí to samozrejme aj na takých miestach ako je jarná vychádzka, lebo ani tam to nebolo vždy úplne také, aké by malo byť. Nuž, nech Pán posúdi... 

Ďakujem, Hospodine, za čas s Tebou, s bratmi a sestrami z nášho kresťanského cirkevného zboru v Radvani na tejto vychádzke. Prosím o milosť, keď máme niekedy prázdne reči a nechodíme pripravení na stretnutia s Tebou. Ty si dobrý Boh a my chceme očakávať na Teba každú chvíľu, tak nám pomáhaj, aby sme v tom aj vydržali. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Pohlad-04-2017

Prechádzka do Badínskeho pralesa

Človek je tvor veľmi zážitkový. Má rád kultúrne zážitky, a tak si veľmi rád zájde do kina, divadla, opery či na balet. Má rád športové zážitky, a tak chodí spaľovať energiu do fitka, na plaváreň alebo na lyžiarsky svah. Nesmieme zabudnúť ani na tie čoraz modernejšie adrenalínové zážitky, a tak si náš zážitkový človek môže za poukážku v hodnote víkendového nákupu trojčlennej rodiny vyskúšať 15 minút lietať v simulátore voľného pádu alebo si nechať na členky zavesiť gumené lano a skočiť z mosta. Lebo, ako som sa mohla dozvedieť od rôznych ľudí, tak: „Vtedy človek vie, že žije.“ Aha, tak ja to napríklad tak nemám, ja som si celkom istá, že žijem, napríklad aj vtedy, keď nestihnem ísť v správnom čase na obed a môj žalúdok sa začne hlasne ozývať- vtedy si podľa mňa aj moji kolegovia v práci musia všimnúť, že som živá. No ale prečo to vôbec všetko píšem, keď mám písať o prechádzke do lesa? No preto, lebo slovné spojenie „prechádzka do lesa“ už len veľmi malému počtu ľudí evokuje zážitok a priznám sa, že mne vlastne tiež nie. A pritom v takom lese môžete zažiť to, čo nikde inde a o to skôr, keď nejde o obyčajný les ale prales.

My sme sa ráno 11. marca vybrali do pralesa – do Badínskeho pralesa. Badínsky prales je prírodná rezervácia v obci Badín a patrí medzi najstaršie chránené lokality na Slovensku. Je plný ohrozených a vzácnych rastlín ale aj živočíchov, pretože tu žijú mloky, rysy, vlci aj medvede. Zásah človeka do lesa bol a je len minimálny, takže les pôsobí naozaj divoko. Nám pri prechádzke lesom udrel do nosa hlavne ten okysličený vzduch - v meste len ťažko môžete zažiť pocit čistého nádychu tak ako tu. Z tej divočiny v lese bolo cítiť veľkosť a nekonečnosť Nášho Stvoriteľa. Veď kto iný ako On dokáže všetko tak dokonale nakonfigurovať?!? Prechádzka trvala asi tri hodiny, ale ubehla veľmi rýchlo. Cítili sme sa po nej príjemne unavení z toho množstva čistého vzduchu, ale všetci veľmi vysmiati. Snáď nebudem hovoriť len za seba, ak poviem, že tie endorfíny (hormóny šťastia), ktoré sa nám vyplavili, boli o to silnejšie, že ich nespôsobil žiadny umelýadrenalínový zážitok, ale Božia príroda, Jeho prítomnosť a prítomnosť našich bratov a sestier v Pánovi. Na záver sme nášmu Otcovi ešte poďakovali za ochranu a aj za to všetko okolo nás, čo nám dáva úplne zadarmo, a potom sme sa rozišli domov na obed. A týmto pozývam aj vás, ostatných. Skúste si nájsť čas alebo chuť, alebo sa osmeliť a pridať sa niekedy k nám na podobnú prechádzku. Spoločenstvo s Otcom Nebeským, Jeho stvorenstvom a bratmi a sestrami je tu aj pre vás.

„Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ (Mt 18, 20)

Autor: Majka Stachová

Pohlad-03-2017

Langoše v Malachove

Keď chcete prežiť Božiu prítomnosť, nepomôže vám k tomu ani to, keby prišiel  ten najduchovnejší a najobdarovanejší človek na tejto zemi, ktorý sa s Bohom rozpráva 24hodín denne – 7dní v týždni. Človek je Bohom navrhnutý tak, že dokáže úspešne odfiltrovať a „správne“ si vysvetliť všetko, teda aj Božiu prítomnosť ako Jeho neprítomnosť a naopak. Je preto mylné si myslieť, že len samotná prítomnosť na nejakej akcií, kde príde špeciálny hosť s vami zalomcuje a privedie vás k Bohu tak blízko, že vás to zaručene zmení a privedie k šťastnému životu. Tento pohľad sa často vyskytuje aj medzi veriacimi kresťanmi a je to zrejme vedľajší produkt toho, že žijeme v tomto svete. Kresťan potom častokrát odchádza nenaplnený Božím zjavením aj keď je tam prítomné a naopak. Čo je potom tá správna príprava na stretnutie sa s Božím konajúcim Duchom?

My sme si v piatok 17.02.2017 pozvali hosťa. Volá sa Ján Polóny a je to človek, ktorý žije už mnoho rokov aktívnym kresťanským životom a to so všetkým čo k tomu patrí. Má mnoho dobrý ale aj zlých skúseností. Dobrých s Bohom a zlých sám so sebou ako s hriešnikom. Pozvali sme ho nie kvôli tomu, že je nejaký levitujúci (vznášajúci sa) človek, ktorý vidí všetky Božie tajomstvá. Pozvali sme ho, aby sa s nami podelil o jeho svedectvo. Téma bola jasná: Rodina a osobný vzťah s Bohom. 

Ale späť k otázke, ktorú som si položil ešte pred predstavením nášho piatkového hosťa. Aká je tá správna príprava na Božiu prítomnosť? Je zrejmé, že hosť je možno dôležitý, pretože so sebou vždy prinesie isté posolstvo a čím je to posolstvo bližšie k biblickým pravdám, tým môžeme byť viacej sústredení na jeho vstrebanie. Nie je to ale všetko. To najdôležitejšie pre úspešné prijatie Božieho požehnania kdekoľvek sa nachádzame je naša vlastná pripravenosť na Jeho konanie. Keď sa niekde túžime stretnúť s Božím Duchom, musíme sa najprv rozhodnúť, či to bude iba také „spotrebiteľské“ alebo nie. Buď tam prídem a nech ma farár prípadne iný vedúci baví alebo prídem a donesiem tam sám kúsok Božieho Ducha so sebou. Či prídem aby som bol obslúžený, alebo aby som slúžil iným. Či prídem brať alebo dávať. Ako vo všetkom, tak aj v tomto by nám mal byť vzorom náš Pán Ježiš, ktorý hovorí: Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých. Mt 20, 28 A keďže blahoslavenejšie je dávať ako brať (Sk 20, 35), postoj konzumenta určite viac ochudobňuje ako obohacuje. Možno preto sme často-krát takí nenaplnení tým, čo sa v cirkvi deje. Máme spoločné stretnutia ale ako keby sme potom z toho nič nemali a odchádzame prázdni.

V piatok nám ale bolo dobre. Pán nám zjavil množstvo zaujímavých myšlienok, nad ktorými sa oplatí popremýšľať. Počuli sme veľa Božieho Slova vhodne umiestneného v kontexte života človeka a už záležalo iba na našej príprave, či sme to prijali alebo nie. Po skončení nám brat Peťo so svojou družinou pripravili chutné langoše, ktoré sme si spolu vychutnali a nakoniec všetko skončilo niečo pred deviatou.

Vďaka Pane za takéto akcie, pretože nech sme už akí sme, Ty si vždy pripravený byť na nich prítomný a slúžiť nám svojím pokojom, svojou láskou a nakoniec aj svojím usvedčujúcim prstom. Uč nás byť Pane takými istými. Ďakujem ti za skvelých bratov a sestry, ktorých si nám v spoločenstve dal a napriek tomu, že máme ešte všetci množstvo chýb, trpezlivo navštevuješ naše zhromaždenia a konáš svoje dielo. Prosím Ťa povzbudzuj malomyseľných a ustráchaných, napomínaj sebavedomých a smelokráčajúcich a napĺňaj Tebaočakávajúcich svojim pokojom, svojou múdrosťou a láskou. Nech sa takto deje medzi nami všetkými. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Pohlad-02-2017

Sánkovačka - január 2017

V sobotu dopoludnia 14. 1. 2017 bol pôvodne naplánovaný výlet do Badínskeho pralesa. Ako to už ale býva, človek si niečo naplánuje...a ono to je nakoniec všetko inak. Takže Badínsky prales sa nekonal, ale vďaka intenzívnemu sneženiu sa konalo niečo iné. Sánkovačka. Po viacerých telefonických dohadovačkách kto ide, kam sa ide, o koľkej, sme sa nakoniec v počte 5-6 dospelých a 7-8 detí vybrali na Radvanský kopec (počty detí aj dospelých sa menili podľa toho, ako kto prichádzal a odchádzal, tak preto ten zvláštny výpočet-nie preto, žeby sme niekoho stratili alebo zabudli). Mali sme sánky, boby, klzáky, teplé oblečenie a dobrú náladu. Z bohatej snehovej nádielky sa netešili iba deti, ale aj mydospelí - a dokonca sme aj nejaký ten nástroj na šmýkanie sa dole kopcom vyskúšali. Tí šikovnejší zas budovali umelecké diela zo snehu alebo sa proste len tak v snehu váľali. Po dvoch hodinách a so zopár rozmočenými ponožkami sme sa pomaly začali rozchádzať domov- na obed. Sama neviem, či z toho snehu mali väčšiu radosť dospelí, alebo deti, ale dobrý pocit z toho dňa pretrváva dodnes. Vlastne tak, ako vždy, keď sa s bratmi a sestrami v Pánovi rozhodneme stráviť spoločne svoj voľný čas a upevňovať naše nielen priateľské spoločenstvo.

Nech Pán aj naďalej žehná takéto akcie.

Autor: Majka Stachová