Cesta k bunkru Mor ho!

Druhé sobotné októbrové ráno 13.10.18 o 9.30 sme sa zišli 19-ti pred radvanskou základnou školou, aby sme využili posledný slnečný víkend babieho leta. Pán Boh nám nadelil krásne slnečné počasie. Už ráno bolo nádherné. Na oblohe ani mráčika. Kým sme sa čakali pred školou, slniečko príjemne hrialo. Nasadli sme do áut a vyviezli sme sa na parkovisko na Šachtičkách. Vzduch voňal lesom. Vždy ma udivuje ohromujúca krása prírody v okolí Banskej Bystrice. O 10-tej sme vyrazili pohodovým krokom. Hneď na začiatku nás zdržali domáce zvieratká pri hoteli, kozy a ovce. Potom sme už nabrali smer Bunker „Mor ho“! Je to veľmi jednoduchá trasa, asfaltová cestička je kľukatá, bez výrazného prevýšenia, vhodná pre všetkých. Deti sa cestou bláznili, tempo chôdze sme mali pomalé, tak aby nám dospelým stačili aj najmenšie deti. Pre ich džavot síce nebolo počuť spev vtákov, ale o to viac sa kochali oči na úžasnej scenérii. Príroda v okolí Banskej Bystrice je pekná v každom ročnom období, ale osobité čaro má na jeseň. Stromy  hrajú všetkými farbami. Cestou ku bunkru sme stretli dvoch jazdcov na koňoch a za jednou zákrutou sa koníky pätili. Na chodníku bol spadnutý veľký balvan a kone sa ho báli. Jazdci nám vysvetlili, že koňom sa balvan podobal na vlka, preto nechceli pokračovať v ceste. Tak im nezostalo nič iné, len chytiť koníky za uzdu a previesť ich popri balvane. Brat farár nám vysvetlil, že tieto cesty vo svahu slúžili ako zásobovacie banské cesty a na prevoz rudy z baní. Bežné „cesty“ viedli vrcholmi a hrebeňmi kopcov, pretože v dolinách hrozili časté záplavy a zosuvy pôdy. Cesta sa zmenila z asfaltky na štrkovú a vinula sa ako stužka lesom. Pri rôznych debatách nám čas rýchlo plynul. Pomedzi stromy sa nám otvárali nádherné výhľady na Staré Hory, na Tureckú a na celé okolie. Dostali sme sa na Lúčky pod Jelenskou skalou, počkali sa a vydali sme sa úzkym chodníkom k bunkru. Horský úkryt z druhej svetovej vojny v čase Slovenského Národného Povstania, vďačí za svoje pomenovanie odbojnému časopisu Mor Ho!, ktorý sa tu tlačil spolu s inými materiálmi. Úkryt je zrekonštruovaný a voľne prístupný. S údivom som si uvedomil, v akých skromných podmienkach tu ľudia existovali. Pri bunkri sme sa občerstvili zo zásob z batohov a občerstvili sa aj Slovom. Takto občerstvení a oddýchnutí sme sa chodníkom vybrali na spiatočnú cestu a mohli sme si všimnúť majestátnosť Jelenskej skaly. Pri chodníku som si všimol medvediu stopu. No a spomenul m si, že medveď s istotou utekal pred nami. Veď nás bolo počuť ďaleko. Cesta naspäť nám ubiehala rýchlejšie. Maťo pridal rozšírenú verziu hry Meno-Mesto-Zviera-Vec. Pridal Auto-Rieka-Športovec. Niektoré písmenká dali zabrať aj nám dospelým, ale Maťo sa nedal a napr. mu napadla rieka Paraná, druhá najdlhšia rieka v Južnej Amerike. Hneď potom rieka Paraguaj, tretia najdlhšia rieka v Južnej Amerike. Pri takejto zábave čas veru plynul rýchlejšie. Vrátili sme sa k hotelu. Adamkovi Ďurošovi a Samkovi Drienovskému sa ešte málilo, tak sa snažili vybehnúť na Panský diel. Únava urobila svoje a chlapci sa vrátili ku nám. Nakoniec sme nasadli do áut a išli sme domov. Pán nám doprial v ten deň veľa slnka a pekný výlet v otvorenom spoločenstve. Ďakujem Pánu Bohu, že sa o nás postaral.

Autor: Miroslav Pastorek

Prechádzka z horárne na farmu

Určite zaujímavý názov sme dali akcii, ktorá mala byť vlastne iba takou jednoduchou prechádzkou zdola nahor a späť po lese. Ako to však ale chodí, Pán Boh sa postaral o jemné zdramatizovanie. Keď sme sa stretli pred radvanskou školou, ešte to nevyzeralo s počasím úplne zle, ale bolo už cítiť isté napätie v oblakoch. Po prejazde zapršaným Malachovom už bolo jasné, že s počasím to v ten deň bude asi dosť nestabilné. Keď sme prišli k horárni nad Malachovom, počasie sa zase celkom umúdrilo a Pán dal čas, kedy sme sa mohli v pokoji pomodliť a pomaly sa vydať hore do lesa smerom na Suchý vrch. Keďže sa však v noci asi trocha vypršalo, cesta bola dosť zablatená a museli sme často kráčať aj mimo chodníka. Stalo sa aj to, že Zuzkina topánka sa rozhodla, že nepôjde už ďalej a že sa jej v príjemnom blatku páči. Nakoniec sme ju prehovorili a znova nasadla na Zuzkinu nohu a pokračovala s nami. Celkom vtipná príhoda, hlavne ak ste tam boli a sledovali, ako sa jej proste z tej zmočenej hliny vôbec nechcelo. Po čase sme vystúpili na kopec, kde nás privítala správa, že „JAHODY“. Možno si to viete predstaviť, idete zmočeným lesom, trocha zima, trocha šmykľavo a zrazu vám Pán dá úžasné osvieženie v podobe malých, chutných a hlavne už zrelých lesných jahôd. Takéto Božie občerstvenia môžeme zažívať aj v živote, musíme sa ale poriadne obzerať a svojím duchovným zrakom ich potom nachádzať. Nie je to jednoduché, pretože sme často zaslepení inými bôžikmi alebo lenivosťou. Takto nám to Boh ukázal aj v tom lese. Nakoniec sme dorazili v plánovanom čase na pony farmu na Suchom vrchu, kde sme stretli malé stádo voľne pasúcich sa koní, ktoré sme si vyfotili a troška aj pohladkali a nakŕmili natrhanou trávou. Deti sa bavili, no tak trocha aj báli. A mali sa čoho, keďže nás neskôr prišla poučiť pastierka tých koní, ktorá nám milo vysvetlila, že ísť sa len tak pobaviť s voľne pasúcim sa stádom koní, ktoré nepoznáme, môže byť dosť nebezpečné. Aj koníky na prvý pohľad môžu vyzerať milo a prívetivo, ale v konečnom dôsledku dokážu narobiť obrovskú škodu, keďže sú asi dva až trikrát väčšie ako tí väčší dospelí ľudia. Boh nás aj tu vyučoval, že je dôležité mať rešpekt pred neposlušnosťou voči Nemu. Každé vybočenie z trasy, ktorú nám určil Boh, je obrovské riziko, aj keď to na prvý pohľad tak nemusí vyzerať. Ak Boh otvorí človeku oči, je krásne potom vidieť všetky tie lekcie, ktorá nám skrze náš zrak ponúka. Chvála Mu za to! Počasie sa ale na obed zase zvrtlo a my sme boli tak trocha nútení zrušiť náš plán ísť rovnakou cestou späť. Ochotný brat Maťo nás, šoférov, preto zviezol k našim odstaveným autám pri horárni a my sme išli potom po všetkých ostatných, ktorí na nás zatiaľ čakali na pony farme.

Chcel by som určite poďakovať Bohu zato, že nás vytrhol z domu aj v ten nie veľmi pekný deň a mohli sme takto dostať znova ďalšie dôležité lekcie z toho, ako sa chodí po Jeho cestách. Vždy je to super, keď viete, e kamkoľvek idete, je Pán s vami. Vďaka aj bratom a sestrám, že neodmietli pozvanie spoločenstva na spoločné budovanie a začlenili sa tak k tým, ktorí sa dali na cestu svojho budovania aj takýmto spôsobom.
Nech nám všetkým Boh ešte mocne žehná a nech sú naše chodníky vždy jasne definované ako cesty po Božej trase, ktorá vedie ako jediná k nášmu spaseniu, resp. k spaseniu duší.

Autor: Martin Drienovský

Pohľad_06_18

Prechádzka na vŕšok za Tajovom

A zase bolo krásne. Pán Boh sa o naše spoločné výlety tento rok úžasne stará. Najprv to bola prechádzka z Malachova na Pršany, potom zo Sliača do Hronseku a tento mesiac sme si vyšli na vŕšok za Tajovom. Počasie je zrejme veľké lákadlo, a preto sa nás stretlo skoro 40 ľudí na parkovisku v Tajove. Akcia mala tentokrát jeden špeciálny formát. Okrem iného sa tam udiala aj oficiálna skúška konfirmandov nášho zboru. Tento, pre niekoho celkom zaujímavý akt vyvolal v mnohých z nás veselé spomienky na našu konfirmáciu. Poďme ale pekne poporiadku.

Na začiatku bolo stretnutie pred ZŠ v Radvani. Tam sme sa pomaly pozbiehali a v ľahkom meškaní sme sa spolu autami vydali spoločne do Tajova. Každému sa ušlo miesto v aute. Po dorazení do Tajova sme si urobili ešte spoločnú fotočku, a potom sme už šlapali hore na kopec. Malá skupinka ešte počkala na zásobovaciu posádku Mirka Ďuroša a potom sa pokúsila dohnať hlavnú skupinku ešte pred príchodom do cieľa. Toto sa však nepodarilo, ale chýbalo tomu len pár desiatok metrov. Na kopci sme sa rozložili. Vidno bolo naozaj do každého okolitého kúta. Bolo relatívne teplo, ale trocha nás otravoval vetrík. Bol dokonca taký intenzívny, že sa nám skoro nepodarilo založiť oheň. Všetko sa nakoniec udialo podľa plánu a po pár minútach sme už všetci svorne opekali.

Keď už sme boli všetci najedení, začala skúška konfirmandov. Musím sa priznať, že nie všetky otázky by som bol aj ja sám zvládol s takým prehľadom ako mali naši konfirmandi, no ale oni sa predsa len na túto akciu osobitne pripravovali. Niektoré otázky boli veru aj na širšiu diskusiu, pretože ich „správne“ odpovede neboli až také jednoznačné. No nakoniec sa všetko podarilo. Záverom sa deti rozbehli do neďalekého lesíka, kde sa zahrali na indiánov a my, dospelí sme si povedali čo to o znovuobjavovaných staroslovanských kultoch, ktorých oltáre na tomto vŕšku boli inštalované. Ľudia sú hladní po duchovne, ale tým, že je tu už oveľa väčší priestor pre rôzne staré kulty a sekty ako za éry socializmu, situácia je oveľa neprehľadnejšia. Z duchovného hľadiska je teda nová éra konzumu iba krok z dažďa pod odkvap. Brat Michal nám povedal niečo málo o pôvode starých slovanských bohov a rituálov, ktoré sa praktizovali na našom území. Všetko to skončilo rozlúčkou pri autách.

Ďakujem Pánovi za všetko to množstvo ľudí, ktoré som v ten deň mohol spoznať. Samozrejme mu ďakujem aj za staré známe tváre, bez ktorých si prežívanie Božej prítomnosti už momentálne ani neviem predstaviť. Len jemu patrí všetka chvála a vďaka, pretože len s Ním je možné zažiť tak naplnení deň v spoločenstve najbližšej rodiny, akú dokážeme na tomto svete spoznať. Pán nech je stále s nami a nech nám dáva užívať si tento skvelý dar, akým je zaiste spoločenstvo milujúcich Krista. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Pohľad_05_18

Prechádzka Sliač - Hronsek

Poslednú aprílovú sobotu 28. 4. 2018 sme sa ráno o pol desiatej 16 stretli pred radvanskou školou. Ráno bola zima, ale keď sme sa už zozbierali, hneď nás zohrialo slnko. Išli sme popri Európe pešo na malú stanicu. Prišli sme trochu skôr, tak sme mali dosť času na kúpenie lístkov. Tak sme už len pokojne očakávali vlak. Vo vlaku veľa miesta nebolo, ale nejaké miesta sa predsa len našli. Bolo to kupéčko. Počas jazdy sme videli tie všetky pekné polia a ľudí, ktorí na nich pracovali. Okná boli otvorené a príjemný čerstvý vzduch vial na nás. Nakoniec sme vystúpili na Sliači. (AĎ)

Tam nás už čakal pán farár s jeho manželkou. Oni tam prišli už skôr. Na stanici sme sa aj spoločne pomodlili. Zo stanice sme sa pobrali cestou ďalej. Zastavili sme sa aj na zmrzline. Každé z detí malo jeden kopček od neziskovky Adam. Odtiaľ sme pokračovali cez pole. Keď sme prešli repkové pole, dali sme si prvú prestávku na pitie a posilnenie. A mamina Evka sa vkuse chcela fotiť. Potom sme prešli na štrkovú cestu, ktorá nás doviedla až k obci Veľká Lúka. Keď sme sa približovali k dedine, prechádzal tade vlak a z neho ako keby vystúpili čierni pasažieri. Nakoniec sme ale zistili, že to bola naozajstná vlaková zastávka. (SD)

Keď vlak odišiel, pokračovali sme po kamenistej ceste ďalej po uliciach Veľkej Lúky. Slnko pražilo a my sme kvôli menším deťom len pomaly napredovali. Cesta bola plná vtipných hlášok a vtipov. Po čase sme sa dostali na lúku, kde sa pásli ovečky. Zložili sme sa a občerstvili. Po chvíľke pauzy sme sa spoločne odfotili s pozadím ovečiek a slnkom zaliatej lúky. Ďalšia cesta našťastie pokračovala po príjemnom chládku pod stromami. Naša nálada bola veľmi akčná. Pomalým tempom sme prešli kopec, ktorý nás oddeľoval od Hronseku. Po mnohých ďalších zastávkach na pitie a ďalšom pochode sme konečne zbadali Hronsek. Keď sme tam dorazili, rozlúčili sme sa s farárovcami a začali sme vyzerať vlak. (MT)

Dlho sme čakali na vlak, vyťahovali sme z ruksakov posledné zásoby, fotili koľajnice, až napokon prišiel. Všetci sme nastúpili. Vo vlaku bolo veľa cestujúcich, tak sme stáli v uličke pred kupéčkami. Lístok som si kúpila iba ja a potom ostatným už kúpil Mirko, pretože sprievodca sa nechcel pomedzi nás predierať. Videli sme veľa pekných vecí cez otvorené okná. Vystúpili sme na stanici Radvaň pri Tescu. Išli sme a išli, Mirko natrhal pre Macku orgován, aby ju potešil, keďže je po operácii kolena a nemohla s nami ísť. Zastavili sme sa aj na ihrisku pri škôlkach. Hojdali sme sa, zahrali si ping-pong, deti sa vykrútili na kolotoči. Potom sme sa zobrali a postupne sa oddeľovali. Pri našom vchode sa ako posledný oddelil Mirko s Dankom. K nám (Drienovským) okrem našej rodiny išiel aj Matúš a Adam. Vďaka tomu vznikol tento článok do Pohľadu. (SD)

Chcel by som za organizátorov poďakovať hlavne nášmu Nebeskému Ockovi za úžasné počasie, super ľudí a určite Duchom Svätým riadené rozhovory, ktoré boli okrem počasia určite nesmiernym obohatením nás všetkých. Pánovi teda vďaka a tešíme sa všetci nabudúce.

Autor: Adam Ďuroš, Samuel Drienovský, Matúš Tuhársky, Sára Drienovská

Pohľad_04_18

Skoro jarná prechádzka

V sobotu 24. 3. 2018 sme sa opäť stretli, aby sme sa spolu na prvej jarnej prechádzke potešili po dlhej zime prichádzajúcou jarou, pohybom v krásnej prírode a spoločenstvom ľudí z nášho zboru. Tentokrát prechádzka začala netradične až takmer predpoludním kvôli mestskej hromadnej doprave. Aspoň sme sa mohli všetci po celotýždňovom rannom vstávaní poriadne vyspať, čo určite potešilo aj niektorých školákov. Najprv sme sa odviezli autobusom na vzdialený koniec Malachova. Na zastávke sa k nám pridala aj jedna naša staršia sestra z evanjelického zboru, čo zase spestrilo našu výpravu a poskytlo ďalší priestor na rozhovory najmä nás starších. Už cesta autobusom bola pre mňa trochu iná ako tá, ktorú pravidelne zažívam cez pracovný týždeň, keďže pre niektorých našich najmenších turistov je tento druh dopravy zatiaľ celkom nevšedný, čo dali hneď najavo veľkou kopou otázok. Na konečnej zastávke Malachov – Kopanice sme sa niektorí po prvotnom výkone hneď trochu posilnili a zároveň sme zdokumentovali všetkých účastníkov prechádzky spoločnou fotkou. Zo zastávky sme po chvíli vyrazili už po vlastných nohách smerom k obci Horné Pršany, čo bol náš ďalší orientačný bod. Prvú časť cesty sme teda šli po asfaltovej ceste, z ktorej sme sa (vďaka našim prieskumníkom) približne v polovici odklonili a pokračovali stupáčikom, obchádzajúc pršiansku obec po lúke. Túto časť cesty Sára a Terezka využili celkom nápadito na vytvorenie krátkej ankety a reportáže s vybranými účastníkmi. Kto je zvedavý a chce vedieť viac, nájde ju čoskoro na facebookovskej stránke nášho evanjelického zboru https://www.facebook.com/Rezbb/.

V tento deň bolo na skorú jar veľmi pekné počasie a aj krásne a jasno, takže sa nám na hornom konci lúky ukázal prvý poriadny výhľad na Banskobystrickú kotlinu. Následne sme pokračovali krátkym prechodom cez lesík, na konci ktorého už bol horný koniec obce. Tu sa chvíľu niektoré deti potešili s nečakaným, ale veľmi prítulným miestnym kocúrom. Odtiaľto nás čakal posledný, ale ako sa neskôr ukázalo, aj najnáročnejší úsek cesty k cieľu našej prechádzky. Bol to síce nie dlhý úsek, ale s relatívne silným stúpaním, ktorý asi najviac okomentovali tí najmenší turisti. Zároveň sa tu prejavila aj nadmorská výška a končiaca zima, takže sme miestami kráčali aj po snehu, (ktorý deti, samozrejme, využili aj na malú guľovačku). Napriek tomu to všetci bez problémov zvládli, keďže očakávaný cieľ už bol naozaj na dosah. A ten skutočne potešil všetkých – aj hladošov, ktorí sa hneď pustili do potravinových zásob zo svojich ruksačikov, ale aj zvedavcov, ktorí chceli spoznať, čo je to za vyhliadka pri kopci Lažtek (780 m.n.m.). A výhľad z nej bol naozaj veľmi pekný – od Sásovej až po Zvolen s Pršanmi pod nohami.

Po dlhšom oddychu a nabratí síl sme sa už len zgúľali do Pršian, kde sme si dopredu prichystali pohodlnú automobilovú dopravu späť domov, ktorá prišla v tej chvíli, myslím, nám všetkým veľmi vhod. Vďaka Pánu Bohu za krásne počasie, bezúrazový priebeh a veľkých aj malých priateľov - turistov.

Autor: Ivan Pakši

Pohľad_03_18

Prázdninová párty - február 2018

Všetky deti boli spokojné, práve začali dni očakávaných jarných prázdnin. Trochu situáciu komplikovali nekonečné virózy a chrípka asi na celom Slovensku. Ako sa však v Božom Slove píše, že veriacemu všetky veci slúžia na dobré, tak tá neistota, či vôbec bude mať kto na prázdninovú párty prísť, či nebudú všetci „párty schopní“ ležať a liečiť sa doma, nás niektorých viedla k intenzívnejším modlitbám za priebeh párty. Pán vypočul a stretli sme sa viacerí – najmladší aj vyrastenejší. Spočiatku sme nechali deti trocha sa vyšantiť, no keď prišiel čas a odbila piata hodina, všetci sme sa zišli v jednej miestnosti a začali sme spoločným spevom chvál. Po chválach nasledovala modlitba a potom sme sa začali hrať, veď bola párty 🙂 . Počas hier ešte poprichádzali poslední oneskorenci. Keď sa hry skončili, rozdelili sme sa na dve skupiny: deti a rodičia. Slovo pre deti bolo o tom, že Diabol nemá prázdniny a preto by sme ani my nemali počas nastávajúcich prázdnin zaháľať a odsunúť bokom všetky duchovné aktivity, ktoré spolu doma alebo v zbore máme.

Rodičia diskutovali podobným smerom a venovali sa príbehu jednej noci, kedy si Dávid urobil voľno, nešiel bojovať a táto noc nakoniec skončila obrovskou katastrofou. Nie na fyzickom bojisku ale na tom duchovnom. Dávid zhrešil s Batšebou. Obidve témy úzko súviseli z časom prázdnin, ktorý prichádzal a Slovo nás všetkých viedlo do pozoru pred atmosférou voľna, kedy častokrát vypúšťame a dávame si pauzu aj od spoločenstva alebo dôležitých pravidelných duchovných aktivít, ktoré majú potenciál budovať našu vieru. Skončili sme modlitbami a záver už zase patril hrám a vzájomným rozhovorom.

Slovo o Diablovi, ktoré je napísané v Prvom liste Petrovom v kapitole 5., v ôsmom verši (Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral) jasne hovorí, že Satan len hľadá chvíľku našej nepozornosti, aby nás strhol do bludných myšlienok hriechu a odlákal nás tak z Božej blízkosti. Našou úlohou je byť vždy pripravení a odolávať jeho šípom oblečení v Božej výzbroji. Príde zlý deň a my musíme byť pripravení obstáť (Ef 6, 13). Si pripravený? Ako sa pripravuješ? Nech vám Pán dá múdrosť, silu a trpezlivosť, aby ste sa všetci spolu v rodine horlivo každý deň pripravovali na duchovný boj, ktorý zúri všade okolo nás. V tomto nemá nikto výnimku!

Autor: Martin a Evka Drienovskí

Pohľad_02_18

Silvestrovský výlet rodín 2017

Polrok ubehol ako voda, leto vystriedala zima a po letnom výlete v Buchloviciach nás čakal tentoraz Veľký Slavkov. Po toľkých rokoch zmena 🙂 . Kapacita ubytovania vo Svite by nám tentoraz nebola stačila, pretože o zimný výlet malo záujem viac ľudí ako zvyčajne. Vďaka Bohu za ten väčší záujem! A tak sme mohli objaviť ďalšie super miestovo Vysokých Tatrách – Veľký Slavkov. Je to malebná dedinka neďaleko Popradu. Ubytovaní sme boli v kresťanskom evanjelickom zariadení MEMC Ichthys Veľký Slavkov, ktoré funguje s podporou SEMu (Spoločenstvo evanjelickej mládeže). Izby boli jednoducho a vkusne zariadené. Výletu sa nás zúčastnilo cca 34 ľudí. Ako to už u nás býva, niekto prišiel neskôr, niekto odišiel skôr, takže počet sa v priebehu výletu menil. Veľká výhoda bola, že celé zariadenie sme mali len pre seba. A tak deti mohli behať po chodbách, výskať, naháňať sa a šalieť. Súčasťou boli aj dve veľké konferenčné miestnosti s príslušenstvom. To my vždy potrebujeme, keď máme paralelne biblický program pre deti a pre dospelých 🙂 . Priamo na mieste bola aj jedáleň. Raňajky sme si chystali sami a o obedy a večere sa už postarali pani kuchárky. Ďakujeme Vám!

Priamo vo Veľkom Slavkove bolo minimum snehu, tak sme sa ho vybrali hľadať. Niektorí sme sa chystali lyžovať, iní len tak sa túlať po Tatrách. Podľa predpovedí však malo nasledujúce dni pršať. Pán Boh však zariadil, že nakoniec nepršalo a my sme si mohli dosýta užívať tatranského vzduchu. Program bol rôznorodý. Každý vo voľnom čase robil to, čo mu bolo srdcu blízke. Zopár z nás chodilo lyžovať do Lopušnej doliny. Lyžovali sme aj na Silvestra, aj 1. januára 2018. To bola paráda! Po Silvestri bola zjazdovka takmer prázdna, ešte aj slnko nám vykuklo a mali sme pekný výhľad na naše tatranské štíty. Ďakujeme Pane Bože. Ďalší sa sánkovali, lopárovali. Organizovala sa tiež prechádzka na Hrebienok a Rainerovu chatu, ďalší deň zase prechádzka zo Starého Smokovca do Tatranskej Lomnice. Otestovali sme aj klzisko v Poprade, chalani si zahrali floorbal...

Silvester, ako vieme, pripadol na nedeľu. Vo Veľkom Slavkove boli Služby Božie na Silvestra len ráno. Okrem nás tam bolo pár ženičiek. V kostole však bola zima, a preto sa dohodlo, že na Nový rok budú Služby Božie priamo v mieste nášho ubytovania v konferenčnej miestnosti. Služby Božie boli voľnejšieho charakteru spojené s chválami (viedol ich Maťo), modlitbami, ale Boží Duch tam vial a bol tam prítomný. Haleluja! Ako na každom výlete, aj vo Veľkom Slavkove sme mali spoločný biblický program. Deti rastú, majú iné potreby, a tak sme znovu niečo inovovali. Väčšina z nich pomaly prichádza do pubertálneho veku, takže už nie sú deti, ale dorasťáci 🙂 . Tých najmenších nebolo veľa, a preto sa rozhodlo, že budú len dve skupiny, nie tri. A to bola tá zmena! Na dospeláckom Slove bola asi po 13 rokoch aj Evka s Mackou, ktoré sa dovtedy vždy venovali tým najmenším. Medzitým Evka vychovala s Božou pomocou štyri deti 🙂 . Verím, že aj Vy dievčence ste si všimli ten posun a patrične ste si to aj užili! Aj tu sa mi potvrdzujú slová Kazateľa, že všetko má svoj čas. Len my to chceme často urýchliť 🙂 .

Bol čas prebaľovať a tíšiť deti a prichádza čas, keď mamičky teraz už väčších detí, tiež pokojne sedia a počúvajú dospelácke Slovo. Takže popoludní, keď sa už začínalo stmievať, bývalo dorasťácke Slovo, ktoré si pripravovali Maťo s Gabom. Ústredná téma bola modlitba. Nech Vám Pán Boh aj naďalej mocne žehná! Následne sa deťom pustil nejaký animovaný film s historickým pozadím a slovo pre dospelákov mohlo začať. Naši chlapi sa znovu chytili činu. Bohu vďaka za nich. Žehnaj ich Pane mocne a s nimi mocne aj ich milé žienky a celé ich rodiny! Ratko Riečan nám hovoril o povolaní do služby. Ako Pán Boh zavolal Jeremiáša, tak volá aj každého z nás a sľubuje aj nám: „Nebojte sa ničoho a nikoho, ja som s Vami a požehnám Vás!“ Peťo Dubec nám hovoril o tom, že naša otčina je v nebesiach, Mirko Ďuroš nám podrobne vysvetlil techniku práce na hrnčiarskom kruhu od začiatku až po vypálenie nádoby. Veru, aj každý z nás musí byť Bohom vytvarovaný a potom aj ohňom prepálený, aby bol použiteľný Naším Bohom na dobré diela. Gabo Stach pri rozprávaní o vnútorných bojoch proroka nám jeho vlastným humorným spôsobom podal svedectvo o tom, ako si ho Pán Boh našiel, pretváral a ďalej pretvára. Vždy znova a znova ma fascinuje, keď počúvam tých našich chlapov, ako ich Pán Boh každého originálne stvoril, aký ma každý svojský originálny prejav. A takí originálni sme všetci. Tak poďme s Božou pomocou každý hľadať tú našu originalitu! A potom budeme tou správnou soľou pre ľudí naokolo. Ale už zase som sa nechala uniesť. Späť k výletu 🙂 .

Vo zvyšnom čase znovu každý robil, čo mu bolo srdcu blízke. Niektorí drvili pingpong, niektorí hrali futbal v tej veľkej miestnosti, len tak z nich tieklo, baby kreslili, tancovali, nechýbali spoločenské hry a vzájomné rozhovory. Jeden večer nás prišiel pozrieť aj brat nášho pána farára so synom. Ten vytiahol gitaru a začal hrať, ale nie hocičo 🙂 . Začal hrať kresťanské piesne nielen terajšie, ale začal vyťahovať aj staré šlágre z rôznych období. Nazvala by som to takým retro oldies večerom chvál. Mnohé z tých piesní sme spievali, keď sme mali 18 rokov, pomaly sa blížime k štyridsiatke 🙂 . Bolo to také veľmi milé osvieženie. Veľmi som Pánu Boha vďačná za ten čas chvál. Ďakujeme Pane, že z Tvojej milosti to už takto dlho spolu s Tebou ťaháme 🙂 . Veru sme sa niektorí aj vytancovali! Asi tak ako keď Dávid spieval a tancoval pred Pánom, keď spieva duša, srdce aj telo. „Dávid a všetok Izrael tancovali pred Bohom z celej sily za spevov a zvuku citár, hárf, bubnov, cimbalov a trúb.” 1. Kron. 13,8. Na záver nechýbali ani modlitby. A som veľmi vďačná Pánu Bohu, že nasledujúci večer sa gitary zase chytila Majka aj Maťo a tiež sme mohli mať, tí, ktorí sme chceli, večer chvál a modlitieb. Taktiež som Pánu Bohu vďačná aj za tie rôzne diskusie, ktoré, aj keď sme nemali celkom rovnaké názory, sme mohli ukončiť modlitbou a chválou.

Ďakujem Pane, že si nás zjednocoval a prosím, aby si to robil s nami aj naďalej. „Dobroreč duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!“ Žalm 103,2. Tak Pane náš, my Ti dobrorečíme a nezabúdame ani na tento výlet vo Veľkom Slavkove 🙂 . A tešíme sa na ďalšie požehnania, ktoré máš pre nás pripravené!

Autor: Katka Riečanová

Pohľad_01_18

Bobovačka na Šachtičkách

Počasie nevyzeralo zle, dokonca bol aj sneh, takže nakoniec sme sa vybrali na plánovanú vychádzku spolu so všetkými našimi deťmi. Síce sme troška zmeškali, ale telefonicky to bolo akceptované a tak sme sa miesto o 09:30 hod. stretli o 10:30 ale priamo na Šachtičkách. Keď sme prišli na miesto, počasie bolo celkom ustálené a hlavne tam bolo kopec snehu. Brat farár Michal Zajden si doniesol aj bežky a keď sme my prišli na kopec, už bežkoval niekde v okolí. V živote s Bohom, je dôležité všímať a prehodnocovať neustále to, čo sa deje okolo nás. Je to preto, aby sme boli stále v strehu a učili sa byť závislí len na Bohu. Naše stereotypy nás zbavujú pozornosti a stávame sa zraniteľní. Celú túto vsuvku som uviedol preto, lebo aj tento výlet bol o častých zmenách názorov a očakávaní.

Najprv sme museli bojovať s časom, keďže sme meškali. Potom sme museli bojovať s očakávaním, pretože sme sa na začiatku spolu ani všetci nestretli. Dokonca ani sneh a kopec nebol veľmi upravený pre sánkovanie a bobovanie. Všetko to bolo inak ako sme očakávali. Všetky tieto okolnosti by nás mohli úplne ovládnuť a my by sme sa znechutení mohli vrátiť domov a svoje šomranie nad neúspešným dňom si potom nechať ako svoje rodinné tajomstvo, ktoré by sme sem-tam vytiahli v prípravách na ďalší výlet s výsledkom „A tak nechoďme, aj tak nestíhame“, alebo „Ale veď nikomu aj tak chýbať nebudeme“. Musíme sa postaviť proti takýmto zlorečeniam a začať dobrorečiť aj keď chýbajú ľudské argumenty. Boh išiel aby zachránil človeka aj keď vedel, že sa iba mizivé percento ľudí dá naozaj zachrániť a uverí tomu čo pre nich On spravil.

Vďaka Ti Pane za úžasný výlet, kde sme mohli znova pocítiť Tvoju Otcovskúruku, ktorá nás celý čas sprevádzala a zároveň sme mohli svoju vieru upevňovať v Tebe. Ďakujem za každý nový deň a za všetko čo si mi v mojej rodine (duchovnej ale i fyzickej) dal. Nech sme vždy terčom Tvojej výchovy, pretože nechceme ži bez vzťahu s Tebou a bez jeho neustálej obnovy. Nech ti znie chvála a sláva na veky vekov. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Prechádzka sa po Urpíne

„Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu za svoju námahu.“ (Kaz 4, 9) Toto Božie Slovo hovorí, že už dvom je lepšie ako jednému a Boh s nimi ráta rovnako ako s celým národom. V Gideonovom prípade tiež Boh najprv znížil počty Izraelcov, aby sa mohla potom dokázať Jeho moc a nie moc človeka v boji. Takto som začal preto, lebo viem, že keď sa stretne veľa ľudí za určitým cieľom, kráča sa vždy lepšie a aj nálada je radostnejšia. V túto sobotu sa nás ale veľa nestretlo. Na miesto určenia podľa informácií v Pohľade alebo aj na Facebooku sme dorazili štyria. Ja, moje dve deti a brat Michal Zajden. Na pohľad družina neveliká, no pre Boha rovnako zaujímavá, ako keby sme sa tam stretli dvadsiati. Najprv sme sa trocha zháčili, či vôbec vyraziť, ale potom ma Duch viedol k tomu, aby sme šli, veď Pán sa určite teší aj z malého stádočka, hlavne, ak sa bude spomínať Jeho meno.

A tak sa aj stalo. Už po piatich minútach sme sa dostali k poisťovníctvu a k jeho vplyvu na život kresťana. Na hrebeni vrchu Urpín sme už boli v téme niekde v skorom stredoveku, ako vznikali jednotlivé myšlienkové prúdy ovplyvňujúce kresťanstvo. Pán mi skrze tieto debaty potvrdil to, že človek je stvorený s nekonečnom vo svojom srdci (Kaz 3, 11) a od svojho počiatku sa snaží túto dieru niečím zaplniť. Vždy rozmýšľal o svojej podstate, v každej dobe mu nedala spávať otázka, kto je to ten vyšší, čo má všetko v rukách a prečo je vôbec tu na tejto zemi. Nakoniec sme obišli Urpín po jeho bystrickom úbočí a skončili sme na želežničnej stanici v Radvani. Odtade sme sa už pobrali smerom domov s tým, že sme dovtedy prešli asi 10-tisíc krokov :). Na konci trasy nám ešte Pán doprial zaujímavý pohľad na pastiera, ktorý v celkom neobvyklej časti mesta, za diaľnicou, pásol svoje kozičky. Brat Michal nám povedal, čo mu Duch práve zjavil a pomocou citácií z Božieho Slova sme si pripomenuli, akí sme my ľudia, ako sa častokrát správame ako tie ovce alebo kozy a kto je ten dobrý pastier, ktorý vidí aj za okraj a nechce nás pustiť na cestu, lebo by nás tam zrazilo rýchlo idúce auto.

Ďakujem Hospodinovi, nášmu Pánovi, že nám dal super čas aj napriek tomu, že nás nebolo veľmi veľa. Že nás ľúbi, aj keď nás nie je veľká kopa a dal nám super čas pri študovaní dejín, ale aj vecí veľmi aktuálnych, teda o dôvere v dobrého pastiera, ktorým je náš Pán Ježiš Kristus. Nech nám to všetko slúži na dobro, aby sme mohli rásť a prinášať život aj tam, kde ho niet, kde vládne smútok a žiaľ, kde vládne smrť. Nech nám v tom Pán svojím Duchom Svätým pomáha.

Autor: Martin Drienovský

Októbrová vychádzka

„Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo jeho rúk zvestuje obloha. Deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci podáva poznanie. Niet reči, niet slov, nepočuť ich hlas. Ich zvuk sa nesie po celej zemi a ich slová až po okraj sveta. Na nich postavil slnku stan;“ (Žalmy 19, 2 – 5 )

Po daždivom piatku sa v sobotu 7. októbra vyčasilo a mohol sa uskutočniť plánovaný výlet. Ja som sa tiež pridala k vekovo rôznorodej skupinke turistov pred radvanskou školou. Brat farár spresnil program. Čakala nás cesta trolejbusom na železničnú stanicu, vlakom do Slovenskej Ľupče a potom pešia túra naspäť do Banskej Bystrice. Vo vlaku sme netrpezlivo očakávali odchod. Krátke meškanie nás zdržalo, no neubralo z optimizmu. Vlak sa rozbehol a po niekoľkých minútach bolo treba vystúpiť na železničnej stanici v Slovenskej Ľupči. Tu sa od turistov oddelila Evka Drienovská s deťmi Rút a Dávidkom, ktorí musia trošku podrásť, aby zvládli pešiu prechádzku späť. Zostala osemnásťčlenná skupinka. Polovicu tvorili deti z turistického krúžku. Pred vyrazením na cestu do Banskej Bystrice sa pomodlili traja chlapci a túra mohla začať. Bolo potrebné prekonať vzdialenosť väčšiu ako 10 kilometrov. Kráčali sme v skupinkách po poľných cestičkách rovinatým terénom. Tempo určovali chlapci kráčajúci vpredu. Bolo počuť rozhovory, pri nich nám cesta ubiehala rýchlejšie. Občas sme stretli cyklistov, sledovali sme okolitú prírodu. Boli s nami dve dievčatá, Sára a Zuzka. Zaujali ich moje turistické paličky, ktoré si aj vyskúšali. Sára sa zahrala na fotoreportérku. S veľkým zanietením sa snažila zachytiť atmosféru vychádzky. Po necelej hodinke naša skupinka zastavila na čistinke, kde sa stretávali tri cyklotrasy. Krátky oddych padol všetkým vhod. Blížil sa obed a mnohí potrebovali zahnať hlad a uhasiť smäd. Bolo tam vhodné prostredie na spoločnú fotografiu, ktorú urobil brat dozorca Martin.

Nabrali sme nové sily a pokračovali ďalej cez les. Štrkom spevnenú cestu lemovalo čerstvo popadané žlté lístie. Vysoké stromy síce bránili vo výhľade na okolie, no krásy jesene sme vnímali všade navôkol. Chlapcov zaujal posed priamo pri cestičke a boli okamžite pripravení vyštverať sa hore. Nevadilo im, že rebrík bol starý a z posedu zostalo len niekoľko dosák. Ale smola, niekto z dospelých rozhodol, že na tento posed sa nemôže liezť. Nádej z dobrodružného zážitku sa rozplynula. Nebola teda iná možnosť, len pokračovať v túre ďalej. Vyšli sme z lesa a naskytol sa krásny výhľad na slnkom zaliatu krajinu. Videli sme už Banskú Bystricu a panorámu okolitých pohorí. Sýta lesná zeleň sa miestami striedala s odtieňmi žltej a červenej. Niektorí spomalili tempo, po dvojhodinovej túre už v nohách cítili prejdené kilometre. To sme už boli neďaleko od Šalkovej a po krátkom čase sa objavila autobusová zastávka. Všetci unavení si mohli sadnúť a oddychovať. Zo Šalkovej do Banskej Bystrice sa odviezli autobusom, z ktorého vystúpili na termináli novej autobusovej stanice. To bol záver peknej októbrovej vychádzky.

Vďaka Ti Pane, Otče náš Nebeský, za tento sobotný čas, za požehnanie, ktoré nás sprevádzalo, za Tvoju ochranu, za chvíle prežité v spoločenstve bratov a sestier, za nové poznania a zážitky. Chcem povzbudiť všetkých váhajúcich, aby sa nabudúce pridali a v spoločenstve veriacich zažili radosť z Božej blízkosti.

Autor: Zdenka Vozárová

Výlet do Zveroparku pri Žarnovici

Na sobotu 19. 8. 2017 bol navrhnutý v Pohľade zborový výlet do Zveroparku pri Žarnovici. Nedá sa to porovnávať veľkosťou so ZOO, ale my sme tam strávili s druhou zúčastnenou rodinou veľmi príjemný a pokojný čas. Po hodinovej ceste autom nás osviežila finálna časť cesty, ktorá bola uzučká len pre jedno auto, hore-dole zákruty cez krásny les. Privítal nás hladkací kútik s ovečkami, kozičkami a zajačikmi. Na naše „mestské“ deti mysleli aj s trampolínami a preliezkami. Prechádzali sme popri výbehoch bažantov, pávov, moriakov, diviakov, somárikov, kravičiek, muflónov, danielov a rôznych divných chlpatých tvorov, ktoré vyzerali ako nejaké krížence zajacov a líšok (náš dohad, určite to bolo Božie stvorenie), no názov si už nespomínam. Chodili sme striedavo v chládku a po slnku. Vždy bolo vhodne zakomponované nejaké „oddychovisko“ pre deti – pozemná šúchačka alebo vodopád s jazierkom. Zlatým klincom na kopci až hore, hore boli Losy mokraďové s obrovskými hlavami. Na deti tam čakal aj veľký nafukovací skákací hrad so šúchačkou a bludiskom. Pozreli sme si táborisko s drevenými chatkami, indiánskym típí a vraj tam mali byť na prespanie medvedie brlohy, ale tie sme neobjavili. Donesené občerstvenie sme si dali spolu pod altánkom pri rybníku, kde si človek mohol vyskúšať aj rybačku. Počas tejto prechádzky sme nielen obzerali, ale zdieľali sme sa o fungovaní vecí v zbore, povzbudzovali sme sa do služieb – rodinám, k evanjelizácii detí cudzích, ale aj tých našich, lebo rastú a „svet“ si ich obzerá a láka. Takto povzbudení naším malým spoločenstvom sme sa nakoniec pri odchode spolu pomodlili a poďakovali sme sa za prežitý deň v Božej blízkosti. Byť v Božej rodine je prežívanie Božej blízkosti.

Autor: Evka Drienovská

Pohlad_09_1_17

Denný biblický tábor

Aj tento rok začiatkom leta prišli školské prázdniny a ako už býva každoročne zvykom, nezisková organizácia Adam zorganizovala pre deti denný Biblický tábor, ktorý sa konal od 10. 7 do 14. 7. 2017. Novinkou tohto roku bolo, že pre deti bol na každý deň zabezpečený teplý obed. Vedúcim tábora bol Gabo Stach. Ja som sa z milosti Božej mohol zúčastniť aj so svojím synom Andrejom.

V pondelok ráno rodičia postupne začali privádzať svoje deti na faru, kde sme sa mali stretnúť. Po úvodných formalitách sme začali piesňami chvál nášmu Bohu, pri ktorých nás hrou na gitare sprevádzal Jakub Pastorek. Je veľmi dobre, že chce svoje hudobné vzdelanie využiť v službe Bohu. Piesne boli jednoduché, deti sa ich naučili pomerne rýchlo spievať aj ukazovať. Po chválach každý deň nasledovalo slovo, či skôr biblické vyučovanie nášho brata farára. Tento rok sme sa celý týždeň zamýšľali nad tým, či Zem aj celý vesmír mohol vzniknúť náhodou. Začali sme praktickou otázkou, či je možné rozobrať stoličku, zbaliť ju do vrecka, hodiť zo strechy a čakať, že na zem dopadne poskladaná. Tak ako stolička nedopadne na zem poskladaná ani náhodou, ani naša zem nevznikla náhodou. Stvoril ju Boh spolu s vesmírom a stvoril aj všetko čo je na nej. Stvoril aj ľudí, ktorí už od začiatku prestali poslúchať Boha, stali sa hriešnymi. Hriech medzi ľuďmi a Bohom tvorí múr, ktorý nemôžeme prekonať vlastnými silami. Deti sa ešte dozvedeli, že v Biblii sa o stvorení sveta a o Bohu môžu dozvedieť viac a celý týždeň boli povzbudzované, aby si ju čítali. Slovo sme ukončili piesňami chvál a modlitbami. Potom nasledoval program pre konkrétny deň.

V pondelok sme mali navštíviť poštové múzeum, ktoré sa nachádza vo vysokej budove pošty na Partizánskej ulici. S počasím to ráno vyzeralo na dážď, a tak sme horlivo sledovali všetky možné predpovede a rozhodovali sa, či do múzea pôjdeme pešo, alebo použijeme MHD. Nakoniec sme sa vybrali pešo. Aj napriek tomu, že nejaký dážď sme cestou zažili, nikto nebol mokrý a cesta bola príjemná. V poštovom múzeu sme absolvovali prehliadku grafických návrhov na známky pri príležitosti výročia holokaustu. Po tejto nie veľmi príjemnej prehliadke nasledovala expozícia, kde si deti mohli vyskúšať, ako to vyzerá za priehradkou na pošte a počuli sme aj výklad o histórii pošty, kedy a ako sa začali vyvíjať poštové služby. Po prehliadke sme mali obed, ktorý bol obohatený ukážkou zásahu hasičov. Nejednalo sa o ukážku pre nás, bol to skutočný zásah, kde hasiči vošli z neznámych príčin do bytu cez balkón na 3. poschodí. Po dobrom obede sme sa vybrali späť na faru, tentoraz s MHD, pretože zase začínalo pršať. Deň sme zakončili animovaným filmom o Mojžišovi a jeho živote. Počas filmu sa na oblohe rozišli mraky, a tak sa deti mohli ísť zahrať von. V utorok bola na programe návšteva hradu vo Fiľakove. Tam sme po raňajšom slove išli autobusom. Hrad vo Fiľakove je z väčšej časti zrúcaný, momentálne je pre návštevy sprístupnená jedna veža, v ktorej je výstava súvisiaca s históriou hradu. Vo zvyšku areálu stále prebieha archeologický výskum. Obdivoval som našu pani sprievodkyňu, ktorá dokázala o histórii hradu a o rôznych zaujímavostiach rozprávať vyše hodiny. Na vrchu veže bola vyhliadka, odkiaľ bolo vidieť celé Fiľakovo, možno aj ďalej. Určite bolo odtiaľ vidieť aj blízky penzión, v ktorom sme boli potom na obede. Ešte pred odchodom späť na faru sme si stihli dať výbornú zmrzlinu. V stredu predpoveď počasia hlásila slnečno a teplo, čo nám padlo veľmi vhod, pretože sme išli na Sliač na kúpalisko. Tam aj späť sme išli vlakom. Už cestou sme vo vlaku stretli iný detský tábor, ktorý to mal tiež namierené na Sliač. Na kúpalisku sme sa nakoniec zišli tri detské tábory, takže ostatní návštevníci zažili detského džavotu do sýtosti. Počasie nám naozaj prialo, deti sme si s inými tábormi nepomiešali. Ďakujeme nášmu nebeskému Otcovi za to, že sa o nás takto postaral. Vo štvrtok sme boli vlastným autobusom na návšteve v zábavno-vedeckom centre v Leviciach. Je to centrum určené pre všetky vekové kategórie, kde sú rôzne vedeckotechnické hlavolamy a stavebnice. Organizujú tam rôzne zaujímavé prednášky. Deťom sa asi najviac páčila miestnosť s bublifukmi. Tam sa dali vytvárať bubliny alebo bublinové tunely rôzneho druhu, tvaru aj veľkosti. Čas sa nám minul veľmi rýchlo. Veľmi zaujímavá určite bola aj prednáška o vesmíre, ktorej súčasťou bola aj prehliadka makety vesmírnej sondy a skúška obleku pre astronautov. V piatok sme doobedie začali turistickou prechádzkou na Urpín. Keď sme sa na obed vrátili na faru, už nás čakal nafúkaný skákací hrad, na ktorý sa hlavne tie menšie deti veľmi tešili. Na obed sme mali výborné hot-dogy, ktoré pre nás pripravovali manželia Ďurošovci.

Som veľmi rád, že som sa aj ja mohol zúčastniť na tomto tábore. Ďakujem nášmu nebeskému Ockovi za ten čas, ďakujem za všetky deti, ktoré prišli a mohli počuť o Ňom. Ďakujem špeciálne za deti z neveriacich rodín, ktoré o Bohu počuli takouto formou prvýkrát. Ďakujem za vydarené počasie, za Božiu ochranu, zato, že sa nikomu nič nestalo. Chcem prosiť za tieto deti, aby Boh otvoril ich srdcia, aby Ho dokázali prijať do svojho života, aby túžili dozvedieť sa o Ňom viac a aby sa nakoniec rozhodli pre život s Ním. Ďakujem za Gaba, za nášho pána farára, za organizáciu ADAM a prosím pre nich o vytrvalosť v tejto službe, aby sa takýto tábor mohol konať aj ďalšie roky.

Autor: Ľubomír Remiar

Pohlad_06_17

Vychádzka do Laskomerskej doliny

Krásny deň, dobre naladení bratia a sestry, super predpoveď počasia – to všetko pre rodinne založených ľudí vytvára optimálny priestor pre plánovanie vychádzky do prírody. Už len kam a presne kedy, to je otázka. V našom prípade sme sa už po ďalšom preložení rozhodli, že tento mesiac si vyrazíme do Laskomerskej doliny.

Stretli sme sa pred farou, kde sme nasadli na trolejbus a vyrazili smerom nová nemocnica. Po dorazení na miesto sa ešte pripojili Ďurošovci a Slobodovci a vybrali sme sa smerom na kopec. Deti si v tomto momente ešte nevšímali, že idú kopca, a preto sme si aj my rodičia mohli vychutnávať ten krásny výhľad na juhozápadnú časť našej Bystrice. Keď sme sa dostali na druhú stranu kopca, teda do Laskomerskej doliny, obrátili sme sa na jej horný koniec. Kráčali sme popri informačných tabuliach, popri záhradkách, popri rekreujúcich sa koscoch, ale hlavne sme šli popri potoku. Potok je z nejakého špeciálneho dôvodu veľmi zaujímavý pre deti. Sám som prežíval úžasné chvíle v detstve, keď som sa mohol bosý prechádzať po potoku a špliechať sa s bratom alebo niekým, kto bol nablízku. Teraz ma to už do potoka veľmi nelákalo, ba ma to celkom stresovalo, keď náš malý Dávidko chodil tesne popri ňom a pri každom jeho hode kameňa do čistučkej vody som mal pocit, že sa popritom ešte aj jedným očkom pozrie na svoj obraz na hladine potoka, aby sa trocha upravil. No tu sa stala prechádzka trocha náročnejšia, hlavne pre nás rodičov malých detí. Napriek tomu sme ale udržiavali družnú debatu a nejak prežili tú cestu hore aj dole. Na začiatku doliny od mesta sme sa všetci pomodlili a zaspievali nášmu Pánovi chválu. Deti už boli unavené, a teda nech Pán posúdi, komu spievali ony, ale verím, že sa k nám Pán úplne neotočil chrbtom, keď sme tam tak spievali. Nuž „len tak si zaspievať“ a „spievať“ chválu nášmu Bohu je predsa len rozdiel, a to, čo sa nám stalo tam pod mostom na Medenom Hámri, sa nám veľmi rýchlo môže stať aj v kostole, keď sme unavení po sledovaní super filmu dlho do noci. Nie je to nereálne. Život s Pánom nás učí, aby sme sa na každé stretnutie s Ním dôkladne pripravili. To je jedno, či sme na prechádzke, alebo v zhromaždení v kostole alebo v zborovej miestnosti. Boh je všade rovnaký a nikdy nemá rád prázdne reči a náboženské pózy. Toto, čo píšem, je zamyslenie pre nás všetkých, ktorí chodíme do kostola alebo do iných kresťanských zhromaždení. Platí to samozrejme aj na takých miestach ako je jarná vychádzka, lebo ani tam to nebolo vždy úplne také, aké by malo byť. Nuž, nech Pán posúdi... 

Ďakujem, Hospodine, za čas s Tebou, s bratmi a sestrami z nášho kresťanského cirkevného zboru v Radvani na tejto vychádzke. Prosím o milosť, keď máme niekedy prázdne reči a nechodíme pripravení na stretnutia s Tebou. Ty si dobrý Boh a my chceme očakávať na Teba každú chvíľu, tak nám pomáhaj, aby sme v tom aj vydržali. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Pohlad_04_17

Prechádzka do Badínskeho pralesa

Človek je tvor veľmi zážitkový. Má rád kultúrne zážitky, a tak si veľmi rád zájde do kina, divadla, opery či na balet. Má rád športové zážitky, a tak chodí spaľovať energiu do fitka, na plaváreň alebo na lyžiarsky svah. Nesmieme zabudnúť ani na tie čoraz modernejšie adrenalínové zážitky, a tak si náš zážitkový človek môže za poukážku v hodnote víkendového nákupu trojčlennej rodiny vyskúšať 15 minút lietať v simulátore voľného pádu alebo si nechať na členky zavesiť gumené lano a skočiť z mosta. Lebo, ako som sa mohla dozvedieť od rôznych ľudí, tak: „Vtedy človek vie, že žije.“ Aha, tak ja to napríklad tak nemám, ja som si celkom istá, že žijem, napríklad aj vtedy, keď nestihnem ísť v správnom čase na obed a môj žalúdok sa začne hlasne ozývať- vtedy si podľa mňa aj moji kolegovia v práci musia všimnúť, že som živá. No ale prečo to vôbec všetko píšem, keď mám písať o prechádzke do lesa? No preto, lebo slovné spojenie „prechádzka do lesa“ už len veľmi malému počtu ľudí evokuje zážitok a priznám sa, že mne vlastne tiež nie. A pritom v takom lese môžete zažiť to, čo nikde inde a o to skôr, keď nejde o obyčajný les ale prales.

My sme sa ráno 11. marca vybrali do pralesa – do Badínskeho pralesa. Badínsky prales je prírodná rezervácia v obci Badín a patrí medzi najstaršie chránené lokality na Slovensku. Je plný ohrozených a vzácnych rastlín ale aj živočíchov, pretože tu žijú mloky, rysy, vlci aj medvede. Zásah človeka do lesa bol a je len minimálny, takže les pôsobí naozaj divoko. Nám pri prechádzke lesom udrel do nosa hlavne ten okysličený vzduch - v meste len ťažko môžete zažiť pocit čistého nádychu tak ako tu. Z tej divočiny v lese bolo cítiť veľkosť a nekonečnosť Nášho Stvoriteľa. Veď kto iný ako On dokáže všetko tak dokonale nakonfigurovať?!? Prechádzka trvala asi tri hodiny, ale ubehla veľmi rýchlo. Cítili sme sa po nej príjemne unavení z toho množstva čistého vzduchu, ale všetci veľmi vysmiati. Snáď nebudem hovoriť len za seba, ak poviem, že tie endorfíny (hormóny šťastia), ktoré sa nám vyplavili, boli o to silnejšie, že ich nespôsobil žiadny umelýadrenalínový zážitok, ale Božia príroda, Jeho prítomnosť a prítomnosť našich bratov a sestier v Pánovi. Na záver sme nášmu Otcovi ešte poďakovali za ochranu a aj za to všetko okolo nás, čo nám dáva úplne zadarmo, a potom sme sa rozišli domov na obed. A týmto pozývam aj vás, ostatných. Skúste si nájsť čas alebo chuť, alebo sa osmeliť a pridať sa niekedy k nám na podobnú prechádzku. Spoločenstvo s Otcom Nebeským, Jeho stvorenstvom a bratmi a sestrami je tu aj pre vás.

„Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ (Mt 18, 20)

Autor: Majka Stachová

Pohlad_03_17

Langoše v Malachove

Keď chcete prežiť Božiu prítomnosť, nepomôže vám k tomu ani to, keby prišiel  ten najduchovnejší a najobdarovanejší človek na tejto zemi, ktorý sa s Bohom rozpráva 24hodín denne – 7dní v týždni. Človek je Bohom navrhnutý tak, že dokáže úspešne odfiltrovať a „správne“ si vysvetliť všetko, teda aj Božiu prítomnosť ako Jeho neprítomnosť a naopak. Je preto mylné si myslieť, že len samotná prítomnosť na nejakej akcií, kde príde špeciálny hosť s vami zalomcuje a privedie vás k Bohu tak blízko, že vás to zaručene zmení a privedie k šťastnému životu. Tento pohľad sa často vyskytuje aj medzi veriacimi kresťanmi a je to zrejme vedľajší produkt toho, že žijeme v tomto svete. Kresťan potom častokrát odchádza nenaplnený Božím zjavením aj keď je tam prítomné a naopak. Čo je potom tá správna príprava na stretnutie sa s Božím konajúcim Duchom?

My sme si v piatok 17.02.2017 pozvali hosťa. Volá sa Ján Polóny a je to človek, ktorý žije už mnoho rokov aktívnym kresťanským životom a to so všetkým čo k tomu patrí. Má mnoho dobrý ale aj zlých skúseností. Dobrých s Bohom a zlých sám so sebou ako s hriešnikom. Pozvali sme ho nie kvôli tomu, že je nejaký levitujúci (vznášajúci sa) človek, ktorý vidí všetky Božie tajomstvá. Pozvali sme ho, aby sa s nami podelil o jeho svedectvo. Téma bola jasná: Rodina a osobný vzťah s Bohom. 

Ale späť k otázke, ktorú som si položil ešte pred predstavením nášho piatkového hosťa. Aká je tá správna príprava na Božiu prítomnosť? Je zrejmé, že hosť je možno dôležitý, pretože so sebou vždy prinesie isté posolstvo a čím je to posolstvo bližšie k biblickým pravdám, tým môžeme byť viacej sústredení na jeho vstrebanie. Nie je to ale všetko. To najdôležitejšie pre úspešné prijatie Božieho požehnania kdekoľvek sa nachádzame je naša vlastná pripravenosť na Jeho konanie. Keď sa niekde túžime stretnúť s Božím Duchom, musíme sa najprv rozhodnúť, či to bude iba také „spotrebiteľské“ alebo nie. Buď tam prídem a nech ma farár prípadne iný vedúci baví alebo prídem a donesiem tam sám kúsok Božieho Ducha so sebou. Či prídem aby som bol obslúžený, alebo aby som slúžil iným. Či prídem brať alebo dávať. Ako vo všetkom, tak aj v tomto by nám mal byť vzorom náš Pán Ježiš, ktorý hovorí: Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých. Mt 20, 28 A keďže blahoslavenejšie je dávať ako brať (Sk 20, 35), postoj konzumenta určite viac ochudobňuje ako obohacuje. Možno preto sme často-krát takí nenaplnení tým, čo sa v cirkvi deje. Máme spoločné stretnutia ale ako keby sme potom z toho nič nemali a odchádzame prázdni.

V piatok nám ale bolo dobre. Pán nám zjavil množstvo zaujímavých myšlienok, nad ktorými sa oplatí popremýšľať. Počuli sme veľa Božieho Slova vhodne umiestneného v kontexte života človeka a už záležalo iba na našej príprave, či sme to prijali alebo nie. Po skončení nám brat Peťo so svojou družinou pripravili chutné langoše, ktoré sme si spolu vychutnali a nakoniec všetko skončilo niečo pred deviatou.

Vďaka Pane za takéto akcie, pretože nech sme už akí sme, Ty si vždy pripravený byť na nich prítomný a slúžiť nám svojím pokojom, svojou láskou a nakoniec aj svojím usvedčujúcim prstom. Uč nás byť Pane takými istými. Ďakujem ti za skvelých bratov a sestry, ktorých si nám v spoločenstve dal a napriek tomu, že máme ešte všetci množstvo chýb, trpezlivo navštevuješ naše zhromaždenia a konáš svoje dielo. Prosím Ťa povzbudzuj malomyseľných a ustráchaných, napomínaj sebavedomých a smelokráčajúcich a napĺňaj Tebaočakávajúcich svojim pokojom, svojou múdrosťou a láskou. Nech sa takto deje medzi nami všetkými. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Pohlad_02_17

Sánkovačka - január 2017

V sobotu dopoludnia 14. 1. 2017 bol pôvodne naplánovaný výlet do Badínskeho pralesa. Ako to už ale býva, človek si niečo naplánuje...a ono to je nakoniec všetko inak. Takže Badínsky prales sa nekonal, ale vďaka intenzívnemu sneženiu sa konalo niečo iné. Sánkovačka. Po viacerých telefonických dohadovačkách kto ide, kam sa ide, o koľkej, sme sa nakoniec v počte 5-6 dospelých a 7-8 detí vybrali na Radvanský kopec (počty detí aj dospelých sa menili podľa toho, ako kto prichádzal a odchádzal, tak preto ten zvláštny výpočet-nie preto, žeby sme niekoho stratili alebo zabudli). Mali sme sánky, boby, klzáky, teplé oblečenie a dobrú náladu. Z bohatej snehovej nádielky sa netešili iba deti, ale aj mydospelí - a dokonca sme aj nejaký ten nástroj na šmýkanie sa dole kopcom vyskúšali. Tí šikovnejší zas budovali umelecké diela zo snehu alebo sa proste len tak v snehu váľali. Po dvoch hodinách a so zopár rozmočenými ponožkami sme sa pomaly začali rozchádzať domov- na obed. Sama neviem, či z toho snehu mali väčšiu radosť dospelí, alebo deti, ale dobrý pocit z toho dňa pretrváva dodnes. Vlastne tak, ako vždy, keď sa s bratmi a sestrami v Pánovi rozhodneme stráviť spoločne svoj voľný čas a upevňovať naše nielen priateľské spoločenstvo.

Nech Pán aj naďalej žehná takéto akcie.

Autor: Majka Stachová