Na začiatku júla sme sa vybrali na rodinkový výlet do Kokavy. Išlo nás iba pár rodín a to my Drienovskí, Sisa a Radko Riečanovci, Miško Drienovský, kamarát z Mongolska - Bobo, Tomáš s Aničkou Chorvátovci, Maťo Sloboda s Matúškom, Robko Valent, Veronika Lapinová s Matejkom. Počas celého pobytu bolo počasie dosť zamračené, čiže sme sa vôbec nekúpali, až na posledný deň, keď trochu vyšlo hrejivé slniečko. Prvý, utorkový večer sme mali chválový, čo znamená, že sa spievali chválové piesne a bolo kratučké Slovo – povzbudenie pre všetkých. Kráľ Ásá bol verný Bohu, ale bol nedôsledný, pretože neodstránil výšiny, a preto bola jeho viera časom zdeformovaná. Vo svojej starobe nevyhľadával pomoc u Hospodina. Na ďalší deň sme mali stretnutie so Slovom hneď ráno po chutných, bohatých raňajkách. Po spoločných chválach sme sa rozdelili. My mladší sme sa presunuli do herne k pingpongovým stolom na naše vlastné Slovo s mojou maminkou Evkou. Naše Slovo bolo asi viac interaktívnejšie a tvorivejšie. Mali sme Slovo o tom, ako sme u Ježiša vždy vítaní. Dospeláci zostávali v jedálni a čítali si postupne perikopy (nazvané odstavce) z Biblie z Evanjelia podľa Marka. Po Slove nasledovala menšia prechádzka po okolí do susednej obce „za kopcom“. Boli sme pozrieť koníky, ktoré sa pásli neďaleko. Vrátili sme sa na vždy výborný obed a po ňom bol kratší oddych. Večer býval voľnejší – spoločenské hry, kartové hry, alebo debaty, pozeranie filmu. Tento večer sa konal ping-pongový turnaj. Z kategórie dospelých vyhral Maťo a z detskej Matúško. Deň sme ukončili pozeraním kresťanského filmu - Courageous (Odvážlivci). Ďalší deň sme mali znova Slovo, a to o tom, že Ježišové slová sú vždy pravda. Nasledovala ďalšia prechádzka, ale tentoraz už aj so sprievodcom Tomim z našej chaty, ktorý nám ukázal nejakú trasu cez les. Museli sme preliezať padnuté stromy a chvíľu ísť aj do strmého kopca. Nakoniec sme vyšli na čistinku, z ktorej sme mali pekný výhľad na vedľajšiu dedinku. Trochu sme sa poobzerali aj ďalekohľadom, ktorý priniesol Radko. Vrátili sme sa presne tak, aby sme stihli obed. Musím podotknúť, že kuchárky tam varili výborné jedlá. Poobede sme si trošku oddýchli a išli sme sa povoziť na koníkoch a zastrieľať z luku. Tieto aktivitky si pre nás pripravil majiteľ chaty pán Erik a správca Tomi, ktorý nás ubytovával. Trochu som sa na začiatku aj bála, ale bolo to dosť super. Vždy, keď niekto vysadol na koňa, urobil s nami pár koliečok a popri tom nám rozprával o jednotlivých koníkoch. Keď sa vystriedali všetci, tak sme ešte nakŕmili koníky jabĺčkami a pobrali sa späť. Dospeláci si ešte večer pozreli kresťanský film o kráľovnej Ester. Vo štvrtok sme mali zaujímavé Slovo o tom, že Ježiš je silnejší ako strach. Poobede sme išli na menšiu túru do susednej dedinky. Chceli sme ísť na nejakú kofolu, ale bolo zavreté a začínalo pršať, tak sme sa rýchlejším tempom vrátili späť a nič neminuli. Cestou sa dospelí zhovárali o filme, ktorý predtým pozerali. V ten večer sme už nešli jazdiť na koníkoch, ale pozerali sa staré fotky z výletov a ja so Sisi sme si kreslili. Ďalší deň sme sa vybrali na prechádzku na Bobriu hrádzu. Počasie bolo veľmi horúce a slniečko poriadne pieklo. Cestou tam sme si dali súťaž v behu do kopca a výhercovia dostali po nanuku. V tom teple sme išli dolu kopcom, kde sme ochutnali z čistej vyvierajúcej vody, ktorá tam vytekala. Zistili sme, že niekto zničil bobriu hrádzu, na ktorú sme sa išli pozrieť. Niekto tadiaľ prešiel traktorom a úplne zboril tú hrádzu. Voda vytiekla a bobry ušli. Všetkým nám to bolo ľúto, boli tam len pozostatky, ale aspoň sme mali nejaké spálené kalórie v tom teple. Veľmi sa mi páčil program, ktorý sme mali aj napriek tomu, že celý týždeň bolo zamračené. Som Pánu Bohu vďačná, že požehnal taký pokojný a oddychový čas.

Autor: Rútka Drienovská

Volám sa Bold-Erdene. Som z Mongolska. Chodím do evanjelického kostola v Radvani. Osobne si myslím, že jedným z najlepších spôsobov, ako spoznať Boha, priblížiť sa k nemu a stať sa duchovne silným, je mať spoločenstvo. Vďaka spoločenstvu môžete uctievať Boha a mať skvelých kresťanských priateľov a možno aj partnera, ktorého pre vás Boh naplánoval. A najjednoduchší spôsob, ako mať skvelé spoločenstvo, je ísť do kresťanského tábora, mládežníckeho tábora, na podujatia a aktivity. V tomto auguste som bol od 13. do 17. v mládežníckom tábore v Kokave. Tento tábor bol pre mňa úplne nový zážitok, na rozdiel od čohokoľvek, čo som kedy predtým zažil, s niekoľkými rodičmi a ďalšími mladými ľuďmi z rôznych cirkví. Jednou z najdôležitejších vecí v tábore je miesto, kde človek spí, a v tomto tábore to bol skvelý penzión s niekoľkými nedostatkami, ale stále dosť dobrý. Ale vstávať a byť pripravený už o 7:45 každé ráno bolo ťažké. Možno, keby to bolo trochu neskôr, bolo by to lepšie.. Okrem toho bolo všetko také dobré, že napríklad skupinová diskusia ráno po raňajkách bola pre mňa užitočná, aby som si vypočul, čo si ostatní myslia a cítia o Slove, ktoré sme mali predchádzajúci večer. Počasie bolo perfektné, len trochu horúce, takže to bolo skvelé rozhodnutie zo strany organizátorov a určite aj požehnanie od Boha. Fyzické aktivity pred obedom a voľný čas do večere alebo tesne pred večerou boli dobré pre naše zdravie a mne osobne sa to veľmi páčilo. Slovo, ktoré sme mali večer, bolo tiež perfektné, pretože sa týkalo vecí, ktoré nás trápia alebo na ktoré by sme si mali dávať pozor. Navyše, film, ktorý sme pozerali, v noci sledovanie oblohy s hviezdami a hranie spoločenských hier boli zábavné a zaujímavé. Najlepšia časť pre mňa bol čas uctievania, pretože milujem uctievanie Boha, a mohol som sa učiť nové piesne vrátane učenia mongolskej verzie piesní. Tiež nemôžem zabudnúť na čas plávania, ktorý sme mali každý deň – plávanie bolo veľmi osviežujúce a počas horúcich dní naozaj potrebné. Nakoniec, celkovo bol pre mňa tento výlet jedným z najlepších mládežníckych výletov, na akých som kedy bol, a som naozaj rád, že som sa mohol zúčastniť tohto úžasného mládežníckeho tábora, a už sa teším na ďalší rok. Jediné, čo by som navrhol, je, že keby bol výlet trochu dlhší a keby sme sa mohli zobudiť trochu neskôr, bolo by to naozaj úžasné. Dúfam, že budeme mať viac spoločenstva s Bohom, budeme o ňom viac vedieť, budeme ho uctievať a kráčať po Božej ceste podľa jeho plánu a staneme sa duchovne silnými veriacimi.

Autor: Bold-Erdene Uuganbayar

Dňa 15. februára 2025 sme sa spoločne s Pakšiovcami, Radkom Riečanom a pani Mirkou vybrali spred fary autami na Pršany. Vyviezli sme sa na koniec Horných Pršian, nad dedinou odkiaľ sme išli po turistickom chodníku. Po chvíli sme sa dostali až na vyhliadku, kde sme si urobili prestávku. Nafotili sme fotky s výhľadmi a pozreli mapu s názvami všetkých kopcov naokolo. Nejakých 10 minút nám zabralo Simčove vyliezanie a zliezanie po rebríku na vyhliadkovú vežu, lebo mal strach. Chvíľu od tiaľ bolo pár skál s kameňmi okolo. Hanke napadlo začať stavať mohylu. Tak sme sa trochu realizovali a zdržali stavaním mohyly. Po oddychovej prestávke sme išli popri lesíku, až sme vyšli ku Čertovej skale. Dostať sa ku nej bolo trochu ťažšie, keďže sa na snehu riadne šmýkalo. Keď sme sa ku nej zišli, Hanka nám povedala legendu, prečo sa to volá Čertova skala. Organizátor Ivko mal predstavu dostať sa až ku nejakej studni, ale väčšine z nás mladších už omŕzali prsty, tak sme sa vydali späť. Aj počas spiatočnej cesty sme my deti pomocou papekov vyrezávali zo snehu rôzne tvary. Bolo okolo jednej, keď dospelí ešte viedli zaujímavé debaty. Znovu sme sa zastavili na vyhliadke, ale hore sme už neliezli. Urobili sme si ďalšiu prestávku na jedlo. Cestou sme sa na chvíľu ešte zastavili pri našej mohylke a všimli si, že turisti za nami ju dorobili a mala skoro pol metra. S desiatou v ruke sme schádzali dole. Môj malý brat Simčo mal z cesty plné ruky nazbieraných papekov, ktoré niesol so sebou. Našli sme aj menší ľad, na ktorom sme sa trochu pošmýkali. Keď sme prišli naspäť ku autám, spolu sme sa pomodlili a rozišli domov. Celý čas, čo sme boli na prechádzke, pekne svietilo slnko. Som rada, že nám Pán výlet požehnal a ďakujem Mu.

Autor: Rútka Drienovská

V sobotu ráno 25.1.2025 sme sa o 9:00 stretli pred farou. Do Tajova sme išli na dvoch autách. Autá sme zaparkovali pred radnicou v Tajove. Cestou k nášmu cieľu sme sa guľovali, tešili sa zo snehu, lebo v Banskej Bystrici nebol. Cesta k Tajovskej kope nám netrvala dlho. Pri ľadopáde sme si dali prestávku, Ruty a Julka sa hrali s mačičkou, ktorá sa popri nás túlala. Dado, ja a Filip sme sa snažili trafiť snehovou guľou ľadopád. Dospeláci sa stále mali o čom rozprávať. Po prestávke sme pokračovali. Na rovinke sme uvideli obrázok Ježiša s ovcami a následne sme sa tam aj pomodlili – poďakovali a poprosili o ochranu. Po krátkom stúpaní do kopca sme natrafili na poľovnícku búdku. My deti sme sa k nej rozbehli a vyliezli na ňu. Vo vnútri bola lavička a dve malé okienka. Nasledujúcou zastávkou bol menší ľadopád a prekonanie malého potôčika. Potom sme pokračovali dolu kopcom a cestou sme stretli ďalší a posledný ľadopád. Následne sme prišli do dediny a obzerali drevenice. Po ceste sme zazreli tri husi kúpajúce sa v potoku. Pri radnici sme sa rozlúčili a išli každý svojou cestou. Už sa teším na ďalší výlet a ďakujem Pánu Bohu, že sme mali pekné počasie.

Autor: Hanka Pakšiová

V jednu sobotu (23. 11.) sme sa pred farou stretli, aby sme sa prešli na Urpín. Okolo deviatej sme tam boli ja, Pakšiovci, Kika Dubcová, Peťo Dubec, Macka Ďurošová a Dorotka Burkert. Prešli sme na Radvanskú vlakovú stanicu, odkiaľ sme šli trochu strmou cestou na hrebeň Urpínu. Cestou hore sme si všimli strom, ktorý bol ohnutý ako nejaká brána na Urpín. Vyšli sme na menšiu čistinku na vrchole, kde sme si dali prestávku na desiatu, čo sme si prichystali. Mali sme pekný výhľad z jednej strany na Šachtičky a z druhej na diaľnicu. Väčšinu času sme išli po jemnom kopci. Prechádzali sme popri stromoch po vtedy ešte pekne zasnežených menších „svahoch“. Po chvíli sme sa objavili pri hvezdárni. Tam sme sa veľmi dlho nezdržali, ale poobzerali sme si zaujímavú smerovaciu tabuľku, ktorá ukazovala napr. Austráliu, New York, Paríž, Mont Everest atď. Z hvezdárne sme išli po ceste popod nejaký kopec. Zo začiatku cesty nás sprevádzal malý besný psík. Behal popri nás a hral sa so snehom. Na križovatke sme sa s ním však rozlúčili. Išli sme po zamrznutej
ceste, čiže my deti sme sa väčšinu cesty šmýkali na ľade. Trochu sme poblúdili, ale potom sme sa otočili správnym smerom. Naša ďalšia cestička bola trochu viac lesná, čiže sme sa nie často brodili cez konáriky malých kríkov. Prišli sme sa prejsť deň po hustom snežení, čiže sme bolí prví na tom lesnom chodníčku. Vtedy už mne trochu začali omŕzať prsty na nohách. Naša lesná cestička sa začala dvíhať hore kopcom a narazili sme na spadnutý strom, ktorý blokoval cestu. Ale po pár pokusoch to všetci v poriadku „preliezli“. Prechádzali sme čoraz užšou cestičkou ponad Uhlisko a vietor nám celkom neprial a len tak ohýbal stromy nad našimi hlavami. Trochu sme sa prešli po lese a vyšli pri starých skokanských mostíkoch. Po zľadovatenej ceste sme sa prechádzali popri tunajších bytovkách. Prešli sme aj popri Slovenskej legálnej metrológii, o ktorej mi Ivko trochu porozprával. Tam po mňa a Macku prišiel ocko a ostatní pokračovali už domov. Aj keď mi väčšinu cesty bola zima (bola som do snehu nevhodne oblečená), prechádzka sa mi páčila. Páčila sa mi trasa, ktorú Ivko vybral. Som rada, že nám Pán dal slnečné počasie bez šedých mrakov. Nebolo nás síce veľa, ale Pán Boh celý výlet požehnal a zato som rada. Už sa teším na ďalšie výlety.

Autor: Rút Drienovská

V sobotu 19.10.2024 o 9:00 sme sa stretli na fare všetci s chuťou na turistiku. Na výlet išli Dubcovci so psíkom Beilim, Stachovci, Drienovskí, Riečanovci a aj kamarátka Miška. Najprv sme sa autami vyviezli na Podkonice, kde sme sa pomodlili a vydali sa na túru. Cestou hore sme stretli staršieho pána, ktorý nám povedal, že aj on kedysi maľoval turistické značky, ktorými sme sa práve orientovali. Prvú časť cesty sme šliapali do prudkého kopca, ale po namáhavom stúpaní do kopca nás čakala lúka s krásnym výhľadom na okolité kopce. Chvíľu sme si oddýchli a pokračovali ďalej. Neskôr sme si užili aj perfektné výhľady na okolité pohoria. Na vrchu kopca sa tiež nachádzali „prašivky“, do ktorých sme ja, Sisi, Ruty a Dado skákali a točili o tom videá. Bolo zaujímavé sledovať „prášenie“ v spomalenom zábere. Na kopci bola malá chatka, v ktorej sa dalo oddýchnuť si. V chatke bol aj samoobslužný box-chladnička a fungovalo to tak, že ste si mohli niečo vybrať z chladničky a peniaze ste nechali v pokladničke hneď vedľa nej. Úžasný nápad. Hore sme si dali desiatu a pustili sa do návratu smerom dole. Cestou niektorí z nás videli srnku na lúke. Vracali sme sa už po asfaltovej ceste. Na začiatku dediny Podkonice sme uvideli aj bazén urobený v potoku v ktorom bola krásna a čistá ľadová voda. Dokonca sme tam stretli pani, ktorá si tam išla zaplávať a rozprávala nám, že tento rok sa začala takto otužovať. Tento výlet sa mi páčil a teším sa na budúce. Ďakujem Pane Bože za všetko.

Autor: Hanka Pakšiová

Ako žijeme? Jedni príjemne, druhí zasa biedne. A ako skončíme? Možno práve naopak. Možno príde po smiechu plač a po plači smiech. Tak sa stalo aj boháčovi a Lazarovi. Jeden z nich mal super život, druhý ležal chorý a hladný pred jeho dverami. Ale karta sa obrátila po ich smrti. Bohatý skončil na veľmi zlom mieste, kým chudák si užíval v lone Abrahámovom. Práve o tomto sme sa rozprávali s deťmi na Legopárty. Mohli si vypočuť biblický príbeh, ale aj stavať veci, ktoré podľa nich patria do neba a do pekla. A samozrejme také, ktoré by mohli pomôcť biednemu Lazárovi. Prišlo ich naozaj dosť a mohli si užiť bohatý stôl, na ktorom nechýbala torta, ale aj pokrm pre ducha zavŕšený Evanjeliom a ak chceli aj modlitbou, ktorá vyjadrila vieru v Krista.

Autor: Peter Dubec

Dňa 20.07.2024(sobota) sa uskutočnil výlet do Banského prekopu. Banský prekop je banícky tunel, ktorý vedie zo Španej doliny do osady Piesky. Autami sme ráno z pred kostola vyrazili na Španiu dolinu. Z parkoviska na námestíčku sme sa pešo vybrali ku tunelu. Tam sme sa stretli so sprievodcom. Každý z nás dostal bezpečnostnú prilbu s baterkou. K nám sa pridala ešte jedna väčšia skupinka rodín. Kým sprievodca vysvetľoval históriu tunela, my deti sme cez mreže skúmali tunel zvnútra. Už na začiatku tunela sme niektorí videli maličké svetielko na konci, to svetielko bol východ. Celý tunel mal 1,6 kilometra na dĺžku. Napäto sme čakali, kým sa odomknú mreže. Keď k nám sprievodca konečne prišiel a odomkol, ovalil nás veľmi studený vzduch. Julka šla hneď za sprievodcom a ja za ňou. My deti sme boli prvé,(keď nerátame nášho sprievodcu). Po približne každých 50 metroch bola na stene sprejom napísaná dĺžka metrov, koľko sme už prešli. Prvých desať minút sme sa snažili uhádnuť nasledujúce číslo. Každý sa akoby stavil, a potom sme už iba hľadali na stene to nasledujúce číslo. Potom nás to prestalo baviť a začali sme hrať slovné hry ako Hádaj na čo myslím, Meno - mesto - zviera - vec a podobné. Po celom prechode tunelom sme vytvárali húseničku. Išli sme vo vnútri koľajníc a nemali sme vychádzať von. Keď sme natrafili na niečo zaujímavé sprievodca zastal a porozprával nám o tom. Vravel, že cez tunel prechádzajú permoníci :). V istej časti sa nachádzali jazierka a zo stropu kvapkala pitná voda. Vravelo sa, že: kto sa tej vody napije v noci sa premení na permoníka. Keď sme vyšli z kopca, mali sme prestávku na jedlo. Sprievodca nám rozprával o osade Piesky a o tuneli. Neďaleko tunela sa nachádzala verejnosti dostupná kaplnka. Pri nej sme stretli malú jašteričku. Potom sme prešli lesom a dedinou sme zišli zase ku autám. Výlet sa mi páčil a dúfam, že aj ostatným, ktorí išli s nami. Som veľmi vďačná Pánu Bohu za to, že nám dal pekné počasie, výlet požehnal a niekde v tuneli nás nezasypali kamene.

Autor: Rútka Drienovská

V sobotu, 15.06. sme sa vybrali opäť na turistiku. Som veľmi vďačná, že Ivan prijal môj návrh ísť na Kozí chrbát, lebo som si potrebovala prejsť túto trasu pre náš letný tábor. Stretli sme sa ráno o 8.00 hod. pred farou a išli sme autami na Donovaly, niektorí prišli aj rovno tam. Tešilo ma, že sme sa zišli celkom pekná grupa. Myslím si, že nás bolo vyše dvadsať v celkom veľkom vekovom rozpätí. Možno bol vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším členom našej partie aj 60 rokov. Mali sme krásne počasie. Pršalo pred tým v nedeľu, aj tú nasledujúcu nedeľu, tak o to viac sme si vážili jasný, slnečný deň, čo sme sa ani búrky nemuseli báť. Ešte sme ani nevyštartovali a už milá naša sestrička nám ponúkla výborné domáce buchtičky, a tak sme po krátkej modlitbe s plnou chuťou začali kráčať. Išli sme do kopca, ale prvá čast viedla cez les, dobre sa nám išlo aj sa popri tom rozprávalo. Hore na Kečku už to bolo trochu strmejšie, ale odmenil nás krásny, 360 stupňový výhľad – na Krížnu, na Donovaly, Zvolen, na Prašivú, aj smerom na Banskú Bystricu. Boli sme už hore na hrebeni, tak sme mali stále výhľad aj napravo aj naľavo a cestu na Koží chrbát rovno pred nami. Výstup na Kozí chrbát bola najstrmšia časť a po dobrých troch hodinách chôdze sme boli na vrchole. Dali sme si oddych, niečo pod zub a kochali sme sa v nádhernej prírode. Niektorí sme jednoducho museli chváliť Pána, tak sme z celej duše spievali „Slovensko moje …“ a nejaké iné chvály. Boh nám dal možnosť vychutnať si tento deň – dal nám voľný čas, zdravie a krásne okolie, aj spoločenstvo – všetko to, aby smemohli prežívať nádherné chvíle. Po pol hodine sme išli späť, vôbec nám nevadilo, že sme išli tou istou cestou, veď sme mali inú perspektívu. Pri Útulni pod Kečkou sme si dali ešte jednu prestávku a každý išiel svojim tempom naspäť na Donovaly. Slnkom opálení, s trochu ťažkými nohami, ale so žiarivými očami sme sa lúčili a vrátili domov. V srdci sme mali veľkú radosť, že sme mohli mať takýto krásny deň. Všetci sme sa zhodli, že sme mali parádnu turistiku a určite pôjdeme aj na budúce.

Autor: Dorotka Burkert

Tak a teraz to vyšlo. Minule sme sa na rebríky „malého Slovenského raja od Bystrice“ nedostali kvôli počasiu, ale túto sobotu sme už vykračovali z ortute, teda nie ortute, boli to Ortúty, len som to slovo prvýkrát počul a tak som čakal niečo zo živého striebra. Ale čo čítam, Ortúty znamenajú v starej nemčine miesto na lúke. Nevyzeralo ako lúka, lebo medzitým tam narástli stromy, ale aj tie sú pekné. Navyše, po prechode menšieho kopca sme sa dostali aj na lúky s peknými kvetmi, kde sme stretli jazdcov na koňoch. Pri jazere Mútne nás čakali lavičky, tak sme dočerpali sily pred najzaujímavejšou časťou výletu. Áno, nasmerovali sme sa k vyhliadke na Trávnom Ždiari. Bolo po daždi, tak sme si museli dávať pozor na strmších miestach. Kde tu sa niekto pošmykol, ale zvládli sme to bez úrazu. Rebríkmi sme sa dostali na vyhliadku cez zaujímavý skalný tunel. Mysleli sme, že najnapínavejšie máme za sebou, ale nudnú púť späť spestrilo. No... Spestrilo nie je asi najlepšie slovo. Ale bahno na spiatočnej ceste nás nútilo hľadať spôsoby, ako nespadnúť a nezapadnúť. Trochu adrenalínu nezaškodí a mali sme o to väčšiu radosť na konci výletu. Môžete si ešte ďalej prečítať, čo vnímala Kika. Boli sme na Suchom vrchu my – Dubcovci: Kristínka, Mirka, Peter, a psík Bailey, Pakšiovci: Hanka, Julka a ich rodičia, Drienovský Simčo, Dávidko, Sára, Martin. Okrem nich pani Danka, naša nová parťáčka na turistiku a Hankina kamarátka Lea. Na Suchom vrchu bolo super, aj keď bolo veľa blata. Mňa najviac bavili rebríky a deťom sa najviac páčilo: skrýšový domček a hranie sa so psíkom Baileym. Videli sme Mútne jazero, kone, rôzne pekné kvety a rôzne pekné pohľady z kopcov. Najprv sme sa báli, že bude búrka, ale nakoniec nebola.

Autor: Peter a Kristína Dubcovci

Najprv som myslel, že ani nepôjdeme: „V takomto počasí na rebríky? To snáď nie!“ A naozaj nie. Nakoniec sme zmenili destináciu. Žiadne rebríky, ale pekná asfaltka v Španej doline, kde sa dalo pohodlne chodiť s dáždnikmi. Teda pohodlné to celkom nebolo, lebo niektorým mrzli ruky. Ale zvládli to hrdinsky. Nezabudli sme sa pomodliť na úvod. Potom sme hlavne vnímali krásu Božieho stvorenia. Nepríjemné počasie malo však aj svoju svetlú stránku. Oblaky vytvárali na pozadí vrchov pekné obrazy, ktoré sme mohli fotiť. Pozerali sme kvety, ktoré rástli pri ceste a pani Danka občas povedala, ktorý z nich je užitočný, či liečivý. Dnešná doba nás rozmaznala a kupujeme sáčkové čaje, no ktovie, čo nás ešte čaká. Svet sa niekedy mení rýchlo a staré vedomosti sa stávajú novými. Poznanie bylinek môže pomôcť ku zdraviu a radosti. Najzaujímavejšími časťami boli kryté schody ku kostolu. Zdolali sme na nich menší kopec a pritom na nás nepršalo. Celkom dobre to vymysleli. Hlavne v zime sa nikto nemusel zabíjať na ľade. A tiež sme si pozreli aspoň zvonku banský tunel, ktorému skoro nebolo vidieť na druhú stranu. Boh má pre nás pripravené vždy niečo dobré. Či už svieti slnko, alebo prší, všetky veci slúžia na dobro tým, čo Ho milujú. Som rád, že sme aspoň niekoľkí prekonali obavu a strávili pár hodín v spoločenstve.

Autor: Peter Dubec

V sobotu 16.3.2024 sme sa opäť stretli o 9:30 pred našou evanjelickou farou s chuťou na ďalšiu zaujímavú prechádzku do blízkeho a krásneho okolia Banskej Bystrice. Tentokrát bolo počasie dosť premenlivé, ale po prvotnom váhaní sme sa nakoniec predsa rozhodli ísť. Asi najviac zavážilo odhodlanie našej sestry Mišky, ktorá už vychystala aj deti. Po malom povzbudení sa k nám tiež pridal aj brat farár Michal Zajden. Ako cieľ našej prechádzky som na základe predchádzajúcich podnetov vybral Horné Pršany a ich okolie. Autami sme sa najprv vyviezli na koniec dediny. Odtiaľ potom pešo a niektorí aj pod dáždnikmi sme sa vybrali na náš prvý cieľ – vyhliadku na kopci Lažtek. Tam sme si dali prvú prestávku, počas ktorej dokonca prestalo pršať. Výhľad z veže bol zaujímavý, aj keď ešte trochu mrholilo. Filip a Julka boli stále vpredu a viedli našu výpravu. Rýchlo a ako prví tiež obsadili vyhliadkovú vežu. Cestou sme nachádzali rôzne zaujímavé veci (rozumej konáre a papeky) a rastliny, ktorým sa najviac tešila práve Julka. Od vyhliadky sme ďalej pokračovali po žltej turistickej značke k odbočke so zaujímavým skalným útvarom nazývaným aj Čertova hlava. Tu sme si spravili pár fotiek, vyskúšali rôzne fotografické pozície a pokračovali po značenej trase ďalej smerom k pamätníku Sovietskych letcov – čo bol najvzdialenejší bod našej prechádzky. Kvôli času sme však až k pamätníku nedošli a cestou pri lesnej chate sme sa nakoniec otočili a vydali sa na cestu späť. Tento pamätník s troskami padnutého lietadla by som však chcel niekedy navštíviť. Ak Pán Boh dá, tak v rámci niektorých nasledujúcich výletov sa znova pokúsime zdolať tento, zatiaľ pre nás nedosiahnutý cieľ. Tak ako vždy, je na týchto výletoch okrem iného aj veľa času pre rôznorodé rozhovory. Som za to veľmi vďačný Pánu Bohu, že aj týmto spôsobom sa môžeme lepšie spoznávať a viac sa o sebe vzájomne dozvedieť.

Autor: Ivan Pakši

Prechádzka z Králik do Tajova V sobotu 27.1.2024 o 9:30 sme sa stretli na našej fare a spolu sme išli autami na Králiky. Tu sme sa stretli s Dubcovcami a ich psíkom Bejlim, Mackou, Drienovskými a novou pani z kostola. Zaparkovali sme pri bežkárskom areáli, ktorý bol v tom čase úplne prázdny. Na začiatku sme sa pomodlili a išli sme sa spolu prejsť smerom na Tajov. S Ruty sme si fotili psíky, ktoré sme cestou stretli. Počas cesty nám svietilo slnko, ale naspäť nám už začalo riadne snežiť. Najprv sme išli lesnou cestičkou, potom sme pokračovali vedľajšou asfaltovou cestou - oficiálnou cyklotrasou s názvom Vrchárska cyklomagistrála. Na ceste bolo veľa ľadu, a tak sme to my deti využili a šmýkali sme sa, kde sa dalo. Počas cesty sme sa veľa hrali aj so snehom. Náš cieľ bolo vidieť chatu nad Tajovom, ale tesne pred ňou sme sa už museli otočiť kvôli času. Cestou späť to už bolo ťažšie, lebo začala poriadna snehová metelica a ľad, ale vďaka Bohu sa nikomu nič nestalo. Na výlete sme videli krásne výhľady a prešli sme asi 7km - podľa mňa to stálo za to. Už teraz sa teším na ďalší výlet. 🙂

Autor: Hanka Pakšiová

Na poslednú chvíľku mi pri príprave májového Pohľadu Evka pripomenula, že ju zaujala informácia o novom náučnom chodníku, ktorý otvorili v obci Priechod. Nakoniec sa odhodlala a zavolala autorovi článku o tomto novootvorenom chodníku, pretože na internete nenašla viacej informácií. Pán sa jej nakoniec ozval, aj keď si vlastne písali len SMS správy. Dozvedeli sme sa, že sú dve trasy, jedna začínala na začiatku obce a druhá začínala na jej opačnom konci. Rozhodli sme sa teda, že pôjdeme na tú prvú. Asi takýto úvod mala naša májová turistika, keď sme sa pripravovali na to najlepšie, vybrať jej cieľ. Podarilo sa, a tak sme v sobotu 20.5.2023 vyrazili pár áut z parkoviska pred farou. Nikto nevedel presne čo očakávať. Prišiel som si ako objavovateľ, ktorý ide len na základe nejakých chabých informácií objaviť cennú lokalitu. Pripomenulo mi to cestu viery človeka, ktorý sa naplno odovzdal Bohu. Aj jeho kroky vedú viac-menej miestami, o ktorých len počul, ale nikdy si ich sám nevyskúšal. V jednej piesni s názvom Oceány o tom výstižne spievame, ako o Božom volaní kráčať po vodách, kráčať do neznáma. Takto prežívam aj ja svoj život, keď kráčam od výzvy k výzve s vierou, že Pán ma podrží. Nie moje zdravie, alebo moje známosti, alebo peniaze, ale mocná ruka Božia ma bude chrániť a dá mi zdarne vykonať to na čo som poslaný. Samotná turistika bola celkom slušný šľapák do kopca, kde som bol miestami veľmi rád, že naše deti nejdú len s nami, ale že sa navzájom povzbudzujú s ostatnými deťmi, ktoré tam boli. Niekedy nie je ľahké uniesť váhu rodičov, ak sa vyberieme na miesta, ktoré si vyžadujú viac sebazaprenia ako normálne – teda hlavne pre naše deti. Myslím, že to každý rodič dobre pozná. Kopec sme zdolali a ešte nám niektorým ostala energia sa poobede stretnúť na hamburgerovej párty. Ďakujem Pánovi za super spoločenstvo, za dobrý pokec, ktorý riadil a prosím Ho o sprevádzanie na všetkých našich ďalších výletoch, ale aj o veľa viery, keď kráčame v situáciách, kde nám nepomôže už nič z toho všetkého na čo sa dennodenne spoliehame. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Nie často sa nám podarí organizovať vychádzku tak, aby sme do poslednej chvíle nevedeli, kam sa vlastne pôjde. Táto sobota 15.4.2023 však taká bola. Už v piatok večer, na rodinkách, sme sa zabudli porozprávať a niečo konkrétne naplánovať. Po stretnutí, večer doma sme rozmýšľali, čo budeme robiť nasledujúci deň, keďže hlásili dážď. Nakoniec ráno nepršalo, takže sme sa rozhodli, že ideme. Pomaly prichádzalo aj rozuzlenie otázky, že kam. Naša Sárka totižto mala v ten deň volejbalový zápas v Brusne a ráno po jej odchode nám telefonovala, že si doma zabudla kolenačky. Rysoval sa teda výlet do Brusna. Ešte som rýchlo popozeral nejaké turistické mapy okolia a po porade s možnými ďalšími účastníkmi padlo rozhodnutie – pôjdeme pozrieť park, ktorý je v okolí kúpeľov v Brusne. Na fare sme sa stretli ešte s Dubcovcami a spolu aj s Natálkou Filadelfi sme potom vyrazili. Troška sme to museli hľadať, ale nakoniec nás smerové tabule doviedli až na parkovisko vedľa kúpeľov. Okolie prezrádzalo, že zakladatelia kúpeľov vedeli presne prečo práve tu. Bola to milá dolina uprostred ktorej šumel menší potôčik. Išli sme sa teda prejsť. V podstate sme si vybrali jeden z prechádzkových okruhov, ktorý mal trvať max. 60min, no naše tempo v konečnom dôsledku určoval hlavne náš malý Simeon. On lietal po parku na svojom odrážadle, a potom si našiel v parku ešte aj nejakého tamojšieho kamoša tiež na odrážadle, tak sme začali tušiť, že ten okruh asi nedáme. Nevadí, povedali sme si, nakoniec aj ten park v ktorom sme sa nachádzali, vyzeral celkom fajn. Mohli sme ochutnať rôzne pramene, ktoré boli v rámci parku a chutili fakt každý inak. Samozrejme nechýbali debaty na rôzne témy, čo je vlastne aj dôvod, prečo sa mi na našich zborových výletoch tak páči. Asi po hodine sa predpovede o obednom daždi predsa len začali napĺňať a my sme sa pomaly ubrali smerom domov. Ďakujem Pánovi za to, že aj v tento, počasím nie najkrajší deň, sme mohli stráviť v spoločenstve s inými kresťanmi a mohli sme trocha pokecať o našich radostiach, ale i starostiach. Nech je Ježišovo meno zato vyvýšené nad každé meno. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Snáď si pamätáte na starý český film s pár slovenskými hercami, ktorý sa volá S tebou mě baví svět. O troch otcoch, čo si vyšli na výlet do zasneženej krajiny a dostali proti svojej vôli do starostlivosti deti. Aj my sme boli traja otcovia v zasneženej krajine. Tým však podobnosť končí. Deti som bral dobrovoľne a rád. Ani druhí chlapi sa netvárili sklamane. Skôr naopak. Podľa predpovede počasia malo trochu pršať, ale nakoniec sme si užili skôr sneh. Nepadal, len ležal na zemi. A potešil deti. Malý Simčo si precvičil hádzanie snehovou guľou. Aj sa zoznámil s naším psíkom Bayleym. A čo my - dospelí? Okrem zdravej prechádzky, ktorá stála za to, sme mali aj rozhovory o hlbších témach. Dokončili sme začaté témy z rodiniek a rozobrali ďalších pár vecí zo života. Nie vždy je v zdravom tele zdravý duch, ale vždy sa oplatí ísť aj za zdravím - telesným, aj za tým duchovným. Vďaka za organizáciu takýchto výletov.

Autor: Peter Dubec

V dňoch 28.12. 2022 – 2.1.2023 sa konal rodinno - mládežnícky výlet do Veľkého Slavkova. Toto miesto je väčšine z nás veľmi dobre známe. Absolvovali sme tam už viackrát zimné výlety a dokonca raz aj letný. Ako aj po iné roky, ubytovaní sme boli v zariadení MEMC Ichthys. Ide o Medzinárodné Evanjelické Mládežnícke Centrum, ktoré patrí cirkevnému zboru ECAV. Toto zariadenie je situované v príjemnom prostredí v dedine Veľký Slavkov neďaleko Popradu. Podľa mňa je to ideálny priestor na organizovanie nášho výletu. Veľké priestory, kde sa deti môžu dosýta ponaháňať, viacero spoločenských miestností, stravovanie priamo v jedálni MEMC vedľa ubytovacej časti.... A čo bolo najlepšie, mali sme celé zariadenie len pre seba :-). Iní hostia tam neboli, takže ako bonus sme sa tam cítili voľne a slobodne. V tom ja vidím veľký bonus oproti výletu napr. na Teplom vrchu. Zo začiatku sa zdalo, že sa ani veľa ľudí neprihlási, ale nakoniec sa nás nazbieralo veru dosť. Ako to už na našich výletoch býva zvykom, schádzame sa postupne. Niektorí zostanú na celý pobyt, iní zas prídu uprostred výletu alebo odídu skôr. Jedno je však isté, že keď nás tam bolo najviac, narátali by ste nás veru aj 50. Ako to už väčšinou po tieto zimy býva, sneh vo Veľkom Slavkove nebol. My sme ho však chodili hľadať :-). Chodili sme na rôzne výlety. Každý šiel tam, kde ho srdce tiahlo. My sme sa napríklad boli poprechádzať na Štrbskom Plese. Ďalší deň sme sa vybrali na Hrebienok. Niektorí sa hore vyviezli pozemnou lanovkou. My sme si to vyšliapali pešo. Počasie bolo pekné. Na Hrebienku sa deti pospúšťali na lopároch. Zašli sme sa prejsť aj k Rainerovej chate. Popritom sme sa kochali nádhernými výhľadmi na tatranské štíty. Náš Stvoriteľ je skutočne veľký Majster v tvorivosti :-). Iný deň sme sa autami odviezli do Bachledovej doliny, kde sme sa poprechádzali známym chodníkom v korunách stromov. Iné rodiny využili možnosť bežkovania aj lyžovania v neďalekých strediskách... Každý deň sme sa však stretli všetci spoločne na Slove, ktoré bolo tentokrát organizované iným spôsobom ako po iné roky. My rodičia sme sa zišli ráno o 7.30, kde nám bola v krátkosti predstavená téma na daný deň. Súčasťou témy boli otázky. Našou úlohou bolo v priebehu každého dňa si ako rodina vytvoriť priestor, keď sa porozprávame s našimi deťmi aj medzi sebou navzájom o danej téme, a potom si kladieme otázky. Je skutočnerozdiel len počúvať niekoho, ako vyloží danú biblickú tému a osobne sa angažovať v tom, aby sme sa my rodičia sami vyjadrili k téme aj pred svojimi deťmi. Témy boli: Milosť, ktorá koná cez nás / Koniec sveta, si pripravený? / Odpustenie / Komunikácia v rodine. Ide o to, aby sme si na našich výletoch uvedomili, že to má byť nielen o super pripravenom programe aké krásne miesta navštíviť a čo zažiť, ale že nás to má posunúť ďalej aj v živote viery, nás aj našich detí, teda našich rodín ako celku. V dnešnom svete je už veľmi vzácne, ak otec ako hlava rodiny je zároveň aj duchovnou hlavou svojej rodiny a spolu so svojou manželkou vedú deti k modlitbám, k hľadaniu Boha a trávia čas spoločne aj pri čítaní Božieho Slova. Ak však chceme, aby naše rodiny obstáli v tomto tvrdom, často veľmi pohanskom svete, je potrebné, aby naši muži prevzali túto duchovnú zodpovednosť a my ich manželky, aby sme ich v tom podporovali. Na tomto výlete však bolo ešte niečo nové, čo sa mne osobne veľmi páčilo. Vlastne taký pokus o nové aktivity bol už aj na letnom výlete na Teplom vrchu, ale tentokrát sa týchto aktivít zúčastnilo viac ľudí. Vymysleli sa dve nové dobrovoľné „duchovné“ aktivity pre tých, čo chcú viac. Boli to večerné chvály a modlitby. Prvý večer Maťo vybral na chvály taký malý komorný priestor. Určite si myslel, že tam príde pár ľudí ako po iné roky. Veľkým prekvapením však bolo, keď sme na chvály prišli skoro všetci, až sme sa tam tlačili :-). Ďalší deň sme už spievali Pánu Bohu na chválu vo väčšej miestnosti. A potom nasledovali modlitby. Tam sa nás zišlo už len pár, ale tiež tie chvíle boli veľmi požehnané. Čím dlhšie žijem s Pánom Bohom, tým viac si uvedomujem, že tie najväčšie víťazstvá prichádzajú na kolenách. A Pán Boh sa mňa osobne na týchto modlitbách mocne dotýkal a ukazoval mi nové veci tak, ako to len On vie :-). A dal mi skutočne aj odpovede, nový pohľad, posilnenie do mojich zápasov a pokoj Boží k tomu. A tak mi môj Otec v nebi ukázal, aké dôležité je tráviť viac času v chvále a na modlitbách. Vďaka Mu za to! Na Silvestra sme boli na Službách Božích v kostole, ktorý je súčasťou areálu MEMC Ichthys. V kostole bola veru poriadna zima, ale na to sme si už po minulé roky zvykli. Tak sme sa patrične aj pripravili. Silvestrovský večer bol veľmi pestrý a veselý. Bolo tiež novinkou, že na Silvestra bol pripravený program. Evka so Slávkou si pre nás veľkých aj malých pripravili rôzne hry a súťaže. A veru sme sa všetci veľmi dobre zabavili a nasmiali. A čas rýchlo plynul a čoskoro bola polnoc. Vyšli sme von a pozerali na všetky tie ohňostroje, prípadne púšťali naše petardy a prskavky. Na druhý deň ráno boli Služby Božie v spoločenskej miestnosti. Práve kvôli tej zime. Božím Slovom nás povzbudil miestny brat farár Maťaš. Mňa osobne zaujala napr. myšlienka, že Pán Boh nie je čašník. Nedá mi to, čo si žiadam, ale to čo potrebujem. A nemôžem zabudnúť ani na čas pri spoločenských hrách, ping-pongu, vzájomných rozhovoroch do dlhých večerných hodín... To všetko slúži na utužovanie našich priateľstiev :-). Ďakujem Pánu Bohu za to, že nám doprial spoločne prežiť týchto pár pekných dní, že nás ochraňoval, povzbudzoval, potešoval, že nám dal zažiť mnohé krásne veci. Ale to najdôležitejšie je, že On tam bol po celý čas s nami :-). Už sa teším na letný výlet!

Autor: Katka Riečanová

Pôjdeme sa niekam prejsť, už prosím len príďte. Takto nejak by som parafrázovala pozvanie v minulom čísle Pohľadu na vychádzku plánovanú na 19.11.2022. Zrejme to znelo trocha neisto, keďže jediné, čo bolo jasné, bolo miesto stretnutia, ale nie cieľ cesty. Niekedy sa to proste tak vyvinie, že vieme kde začneme, ale nemáme ani tušenia, kde skončíme. Nakoniec sme sa deň pred vychádzkou stretli na fare na stretnutí rodín a dohodli sme sa, že cieľ budú Podkonické Pleše. Ráno sme sa zišli pred farou a s miernym omeškaním sme po desiatej vyrazili v dvoch autách. Keď sme vystúpili pri chate nad dedinou, čakali nás tam posádky ďalších dvoch plne obsadených áut. Zaskočila nás zima, ktorá tam bola. Cesta od parkoviska bola celkom blatistá a ja s malým Simeonom som bola rada, že mám so sebou aj Samka a Sárku, naše staršie deti. Pomohli mi s jeho nesením v nosiči. Môj Maťko nemohol ísť, lebo riešil technické veci u nás na chalupe. Nakoniec sa nás tam zišlo 20. Celkom dosť na celkom nepredvídateľné a chladné počasie, lebo mnohých odrádzali predpovede počasia o daždi.. Počas cesty mali deti veľa energie a neustále pobehovali okolo nás, ako keby sme ani nešli hore kopcom. Cestou sme videli a počuli veľa vrán. Pán pre nás pripravil krásne výhľady už pri postupe na vrchol. Samotný výstup nás celkom zahrial, takže sme získali odvahu spraviť si aj malý podvýletík na neďaleký kopec, kde bol posed. Boli sme síce už zohriati, ale nedovolili sme si robiť dlhšie prestávky, aby sme nezachladli, lebo počasie sa ani k obedu veľmi nezlepšovalo. Dorotkina kamarátka Francis priniesla medzi nás vietor ešte nie dobre poznaného človeka a preto aj debaty s ňou boli pre niektorých z nás príjemným obohatením. K autám sme sa dostali inou cestou ako sme šli hore, takže sme vlastne absolvovali taký okruh okolo Pleší. Pred nastúpením do áut ešte prebehla očista našich topánok, lebo ako som už spomínala, bolo dosť blatisto a trochu oťaželi od blata, ktoré sme cestou nabrali. Začali sme na fare a skončili sme okolo 14:30 hod. doma. Výlet bol super a mali sme aj spoločenstvo, za čo patrí veľká vďaka nášmu jedinému Pánovi, Ježišovi Kristovi, ktorý sa o nás celý čas úžasne postaral.

Autor: Evka Drienovská

Ako vždy sme s bratom Michalom naplánovali na mesiac október vychádzku. Pre mňa bola zaujímavá hlavne tým, že som na Balážoch ešte nikdy nebol. Je to taká dedinka za Selcami a Priechodom, kde možno veľa ľudí nezavíta. O to krajšie a príjemnejšie na mňa pôsobilo to okolie, možno nie ešte tak poškodené ľudskou návštevnosťou. Na začiatku som ani nedúfal, že nás pôjde veľa. Predpoveď počasia bola taká, že už od 11:00 má pršať, no o desiatej, keď sme sa stretli, ešte nepršalo. A keďže sa nenaplnil skutkový stav nemožnosti ísť, vybrali sme sa autami z pred fary. Postupne sa však pridal Peťo Drienovský na zastávke pri SAD a nakoniec aj Riečanovci s Klimentovcami krátko po začatí pešieho výstupu z dediny. Pre ľudí – štatistov by som povedal, že to bol požehnaný výlet, pretože nás bolo dosť. Ale to by bolo príliš zjednodušené a v podstate aj nepravdivé. Boží duch nevanie tam, kde je veľmi veľa ľudí, ale tam, kde sa títo ľudia stretnú s pokorou v srdci a s nádejou, že Pán požehná. Niekedy sa ocitneme vo veľkej skupine, kde účastníkov naplní taká radosť, že sú spolu a pritom úplne zabudnú, že aj to toľkí sa stretli je len Božia milosť. Začnú sa správať bez pokory a možno začnú reagovať až príliš sebaisto, alebo egoisticky. Takýto výlet potom môže byť dosť nepríjemný. Naopak, ak sa stretnú ľudia, ktorí vedia, že sú spolu len a len z Božej milosti, ich dialógy sa potom od toho odvíjajú a to dáva takýmto stretnutiam soľ a tým aj tú správnu príchuť Božieho kráľovstva. Toto sú potom tie najvzrušujúcejšie výlety a po takýchto priam prahnem. No a tento bol jeden z tých, kde Duch svätý previeval hádam každého, kto prišiel. Mal som celkom dosť času byť s mojím priateľom Kubkom Riečanom, s ktorým sme riešili otázky viery a jej životného vplyvu. Samko si našiel svojich kamošov na pokec spolu s Lukášom – bratrancom. Brat farár Michal sa zas dobre porozprával so Slávkou Dobrotovou, ktorej manžel Michal zbieral hríby spolu s mojím bratom Peťom. Riečanovci si našli svoje miesto popri Pakšiovcoch a všetky deti okolo nás stále behali a tešili sa, že sa môžu šplhať po kopcoch a užívať si, že ešte neprší a oni nemusia ísť domov. Počas prechádzky sa vyvíjal aj náš cieľ, pretože najprv to malo byť sedlo pri Šachtičkách, no nakoniec sme skončili v Hradisku, kde sme si prečítali biblické verše a niektorí sa pomodlili. Po troch hodinách sme dorazili do miesta, kde sme mali zaparkované autá a pobrali sme sa domov. Boh nám dal super čas, aj keď sme nemohli byť každý s každým. Niekedy sa proste stretneme viacerí a človek z toho nemusí mať taký svoj super zážitok, že bol s každým, ale len nech sa takto stretáme, pretože to buduje naše vzťahy, ktoré sú dôležitým základom budovania aj našej viery. Vždy je to primárne o našom vzťahu s Pánom Ježišom, ale nesmieme nikdy zabúdať, že sme aj údmi jedného tela Kristovho, kde sa navzájom potrebujeme, a preto sa musíme stále viac a viac spoznávať. Ak prídu časy preskúšania cirkvi, čo vyzerá, že už nie je až tak ďaleko, všetky tieto vzťahy okorenené Kristovou láskou, budú pre nás pôsobiť ako útočište pred vlnobitím, ktoré bude v tomto svete zúriť. Sú posledné časy, a preto nechystajme stodoly a nezhromažďujme majetky, ale budujme si medzi sebou vzťahy, lebo takto nám Boh v budúcnosti dokáže omnoho lepšie pomôcť ako si dokážeme pomôcť sami skrze nami nahromadené statky. Nech nám dá Pán rozum a srdce týmto slovám porozumieť. Pán s nami!

Autor: Martin Drienovský

V dňoch 18. - 22. 7. 2022 sa v našom evanjelickom zbore z Božej milosti v spolupráci s ADAM, n.o. uskutočnil denný biblický tábor pre 40 detí od 6 do 13 rokov, ktorého vedúci bol ako vždy za posledné roky Gabo Stach. V prvý deň tábora sme sa všetci navzájom zoznámili a snažili zapamätať si mená ostatných. V kostole sme začali chválami, úlohou detí bolo naučiť sa do konca týždňa hymnu nášho tábora: pieseň Ježiš je môj superhrdina, čo sa deťom aj podarilo. Každý deň sa niesol v znamení inej témy a deti sa zároveň naučili jeden verš z Biblie: 1. deň: S bohom nie si ktokoľvek, aj najmenší môže byť vzácny!, verš: Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce. 1. Sam. 16,7 2. deň: S Bohom nie si ktokoľvek, aj keď ťa ľudia odsúdia, s Bohom máš šancu!, verš: Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo. Lk. 19,10 3. deň: S Bohom nie si ktokoľvek, zomrel aj za teba!, verš: Milovať budeš Pána svojho Boha z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle a svojho blížneho ako seba samého. Lk. 10,27 4. deň: S Bohom nie si ktokoľvek, aj ty potrebuješ pomoc!, verš: Lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa drží za pravicu a vraví ti: Neboj sa, ja ti pomôžem! Iz. 41,13 5. deň: S Bohom nie si ktokoľvek, On ťa mení na Božie dieťa!, verš: Ale ja Tebe dôverujem Hospodine. Hovorím: Ty si môj Boh. Žalm 31,15 Slovo mal každý deň brat farár, kde deťom tému priblížil na základe rôznych biblických príbehov, napríklad o Dávidovi a Goliášovi, milosrdnom Samaritánovi, stratenom synovi a podobne. Deti si príbehy dokonca názorne zahrali, aby si ich lepšie zapamätali. Zároveň sme mali každý deň nejaké zaujímavé aktivity alebo výlety. Prvý deň sme začali tvorivými dielňami, kde deti spoločne so Zuzkou Filadelfi, jej kolegyňou a pomocníčkami vyrábali pletené vázičky z papiera, druhá skupina si zatiaľ pre malý priestor pochutnávala na zmrzline a hrala sa na preliezkach. Druhý deň bol náročný výlet na vyhliadku v Brezne, v tom teple sme tam ledva vyšli, a to ešte v celkom rýchlom tempe (Gabo nás celý čas hnal☺), aby sme to stihli. Niektorých sme museli povzbudiť, aby sa na vežu nebáli vyjsť, keďže bola dosť vysoká, no ten výhľad nakoniec stál za to. Tretí deň sme sa všetci s radosťou zregenerovali vo vode na kúpalisku v Kováčovej. Štvrtý deň bol poznávací a cieľom bola obec Ľubietová a múzeum baníctva. Dozvedeli sme sa mnoho zaujímavostí zo života ľudí v tomto bývalom baníckom meste, napríklad ako trestali dospelých, ktorí urobili niečo zlé, či deti, ktoré boli neposlušné (neposlušné deti, museli vynášať kamene z potoka, alebo žaby mimo mesta). Nakoniec sme mali aj praktickú ukážku v starej bani Andreas z roku 1780, ktorá sa nachádza v zelenej doline, kde sa ťažila meď. Po celej doline bolo množstvo zelených kameňov, ktoré deti horlivo zbierali a odnášali domov plné batohy. Neviem, či po nás ešte nejaké zostali. Posledný deň bol športový. V telocvičniach v ZŠ Radvaň sme sa rozdelili na dve skupiny. Jedna skupina hrala floorbalový turnaj a druhej Macka Ďurošová spolu s pomocníčkami pripravila rôzne hry, stanovištia, a potom si deti zahrali vybíjanú. Deti mohli každý deň získavať body za dobré správanie, pomoc navyše, za splnenie určených úloh, naučenie sa veršíka, či za zjedený obed. V posledný deň Macka body jednotlivých 11 skupín po 3 – 5 detí zrátala. Každá skupina bola odmenená podľa toho, ako sa celý týždeň snažila plniť dané úlohy malými darčekmi. A keďže sme úspešne zdolali aj veľké teplo, odmenili sme sa na záver nanukmi. Denný biblický tábor sme ukončili všetci spoločne aj s rodičmi v kostole našou hymnou, prezentáciou všetkých aktivít, piesní a ďakovnými modlitbami za Božiu ochranu a požehnanie celého týždňa. Dúfam, že nám dá Boh milosť, aby sme mohli aj budúci rok hovoriť deťom o Bohu a prežiť s nimi príjemné a radostné chvíle v Božej blízkosti. Verím, že zasiate Božie slovo bude pôsobiť v ich srdciach a raz sa rozhodnú vydať na úzku cestu smerujúcu do Božieho kráľovstva. Amen!

Autor: Zuzka Valentová

A zase výletná sobota. Keď som ráno vstával, bol som zvedavý, čo nové prinesie vychádzka na Pánsky diel. Ako zvyknem písať v niektorých svojich správach z našich výletov, vždy mi Pán dá nejakú myšlienku a nejaký odkaz. Inak to nebolo ani v tú krásnu sobotu, 7.5.2022. Ale pekne poporiadku. Stretli sme sa na fare. Pomaly sme sa zbierali a my sme dostali úlohu ísť po Tomáška Drienovského ku starkej, lebo že by s nami išiel. Celkom som sa potešil, a tak sme si spravili malú zachádzku a s miernym oneskorením sme už aj my, Drienovskí, parkovali pod Hotelom Šachtičky. Bolo nás dosť a niektorí boli až tak chtiví adrenalínu, že sa rozhodli ísť priamo po tom najprudšom kopci kolmo smerom na vrchol. Chceli ísť aj tí mladší, ale nakoniec išli pekne s nami, umiernenými. Počas cesty bolo ako vždy, rušno. Preberali sme rôzne témy, od konfliktu na Ukrajine až po vhodných kandidátov na obsadenie miesta zborového dozorcu. Ako vidíte, keď sa stretne Boží ľud, vie s Božou pomocou prechádzať rôzne náročné témy. Keď sme dorazili na vrchol, posadali sme si a kochali sme sa pohľadmi na okolité doliny a kopce. V spoločnej debate sme sa povzbudzovali a hovorili si, kto kde má podľa nás miesto v spoločenstve, aké má obdarovania a pod. Týmto sme si vlastne žehnali a musím sa priznať, že si nepamätám tému, ktorou by sme sa tak nejak chceli vyšomrať a vysťažovať. Bol naozaj krásny a požehnaný deň a ja som na konci tejto prechádzky, nosiac spiaceho Simeonka, stále nemal dosť. Vedel som, že by možno nebolo to najlepšie, keby som teraz zobral dieťatko a vybral ho zo sedačky, ktorú som mal na chrbte a položil ho do autosedačky, pretože by sa určite zobudil a to by bola škoda, lebo naozaj nádherne spal. A tak som sa spýtal bratov, či by so mnou niekto nechcel ísť pešo do Banskej Bystrice, že by si synček pospal. Pán Boh dal a nakoniec som kráčal spolu aj s Ratkom Riečanom pešo po zjazdovke dole do Nemiec. Dostal som teda od Pána aj akýsi prídavok a mohol som sa s Radom dosýta porozprávať. Znova sme došli aj k tomu, aby sme sa navzájom povzbudzovali. Takto som si vždy predstavoval úplný deň. V moci nášho jazyka je život aj smrť (Pr 18, 21) no a v ten deň sa to tým životom medzi nami celkom hemžilo. A aby toho nebolo iba mierne nad moje očakávania, po zídení do Nemiec nás potom ešte prijali Riečanovci vo svojom dome a naše debaty mohli pokračovať aj s chutným jedlom, ktoré navarila Katka, ale aj napiekol Ratko. V tento deň mi Pán ukázal, že On naozaj svojich žehná viac ako sú oni pripravení očakávať. Viac ako naše prosby, tak koná Boh tým, čo Ho hľadajú a dáva im veľkú mieru požehnania, keď o to prosia. Nikdy sa teda nebojme prosiť a spoliehať na Hospodina, pretože je dobrý a pretože je aj spoľahlivý a dáva omnoho viac ako my dokážeme predpokladať. Takéto zážitkové dôkazy sú pre mňa vždy uistením, že kráčam po správnej ceste. A čo vy? Kde nachádzate uistenia od Pána, že kráčate po tej správnej ceste. Nech Vám Pán dá mocne zosilnieť na vnútornom človeku aj pomocou všetkých jeho uistení. Buďte vnímaví a nenechajte si ich ukradnúť šomraním a frfľaním, že to nejde a nikto vám nerozumie. On rozumie a On sa aj stará. Jemu za to patrí všetka sláva a chvála na veky vekov, AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Konečne! Asi takto nejako to znelo v našich hlavách v sobotu 12.3.2022, keď sme sa konečne v tomto roku stretli na spoločnej prechádzke, ktorú sme vopred avizovali v našom Pohľade. Takto organizovane sme  totižto nemohli ísť von skoro celú zimu. Niečo sme si síce po svojom sem tam organizovali, ale takáto spoločná akcia tu už dlho nebola. Stretli sme sa teda spolu asi 6 áut pred farou v Radvani. Pre niektorých už len toto bolo veľké povzbudenie, že po zime sme konečne viacerí spolu. Aj ja som sa tešil na rozhovory a na to všetko, čo sa dozviem zo života bratov a sestier. Malé preskupenie sa do aút a vyrazili sme smer Vlkanová. Zaparkovali sme na improvizovanom parkovisku na konci dediny. Už pri parkovaní znela vrava tých, čo zaparkovali skôr a čakali na tých, čo prišli ako poslední. Začali sme teda kráčať. Pridala sa k nám aj rodinka Dobrotovcov, ktorá žije prechodne v Rakúsku, takže o nové informácie a povzbudenia fakt nebola núdza. Za asi hodinu sme sa dostali do Hronseku. Bol to čas, kedy sme stihli niečo prebrať, ale mať aj spoločné stíšenie na biblickú tému. Toto je práve tá časť, ktorá je korením všetkých našich výletov. Toto je niečo, čo ich robí pre niektorých takými zaujímavými. Toto je častokrát rozdiel medzi klasickým výletom s rodinou, alebo priateľmi. Božie Slovo a chvály s modlitbami nás sprevádzali a rodinná kresťanská atmosféra nás postupne pohlcovala. Po stíšku (zastavení a stíšení sa pri Božom Slove, chválach a modlitbách) sme pokračovali v smere do obce Hronsek, kde sme si z diaľky pozreli vodný hrad a chvíľku sme sa zastavili aj pri Hronseckom kaštieli, kde sme si trocha v záhrade oddýchli. Nakoniec sme sa asi po troch hodinách znova dostali k našim autám a ešte v posledných nádychoch pri spoločných rozhovoroch, sme si posadali a vybrali sa domov. Vďaka Pánovi za takéto akcie, kde môžeme veľmi dobre poznať, že sme jeho. Duch svätý na nich vanie a napĺňa nás radosťou z toho, že si nie sme ľahostajní a z toho, že takýto prejav lásky sa už tak často nevidí v tomto svete ani medzi bližšími priateľmi. Boh nám dal prežiť super čas a ja mu za to, verím v mene všetkých zúčastnených, veľmi zo srdca ďakujem. Haleluja!

Autor: Martin Drienovský

Pán Boh nás stvoril v podstate rovnakých, odlišujúcich sa len v detailoch. Každého s inými schopnosťami a potrebami. Niekto sa potrebuje veľa rozprávať, iný sa potrebuje fyzicky zničiť, ďalší potrebuje byť najlepší a niekto sa radšej skryje za ostatných. Aj v našom radvanskom spoločenstve sme rôzni, ale Pán Boh nás spojil, aby sme boli ako rodina, bratia a sestry. Aby sme si v láske napĺňali svoje potreby, stretávame sa nielen v nedeľu na službách Božích, ale povzbudzujeme sa a organizujeme rôzne neformálne stretnutia – vychádzky v sobotu, v nedeľu poobede alebo počas sviatkov a voľných dní do okolia Banskej Bystrice. Sú miesta, na ktoré sa často vraciame, ale ešte stále sú aj miesta, kam sa vyberáme po prvýkrát. Tak tomu bolo pre mňa aj počas tohtoročného krásneho jesenného novembra. Keďže bol sviatok, naši chlapi naplánovali prechádzku na Slnečné stráne pri rozhlasovom vysielači na stredu 17. 11. 2021. Od mala to bol pre mňa záchytný bod, ktorý som videla z kuchyne nášho bytu a vedela som, kde je sever. Bol vysoký a dobre viditeľný. Stretnutie bolo dohodnuté pod vysielačom o 10:30 h. Zišli sme sa posádky 7-mich áut, zaparkovali pri skládke dreva a potešili sa z mnohých výhľadov, ktoré na nás čakali. Za krátko sme boli v tesnej blízkosti vysielača a ja som zostala prekvapená. Bol nízky, malý... Zblízka bol iný, ako som ho dovtedy vnímala. Aj my ľudia sa tiež nejako z diaľky vidíme, vnímame, ale keď sa k niekomu priblížime, pripustíme si ho k telu, porozprávame sa alebo sa len pridáme ako spolu prechádzajúci sa, uvidíme a spoznáme sa zase trochu inak. Ten, kto vyzerá odmeraný, nevľúdny, je možno len nesebaistý a najväčší zabávač a vtipkár má možno v rodine zložité problémy, ktoré by sme zažívať určite nechceli. Pri stretnutiach na službách Božích nemáme veľmi priestor na zdieľanie sa, ale pri takýchto neformálnych stretnutiach je ten priestor priam ideálny. Pozývame vás na
najbližšiu prechádzku a povzbudzujeme – príďte sa potešiť a nechajte sa použiť Pánu Bohu, aby sme si navzájom slúžili. Môžeme spojiť užitočné s príjemným. Môžeme zažiť stretnutie so známymi aj menej známymi a potešiť sa krásou Božieho stvorenia. Vďaka Pánovi aj za takéto pohľady, ktoré nám rozširujú obzory vo sférach duševných, ale i duchovných. Môžeme čerpať aj ako ľudia zo vzájomných rozhovorov a zážitkov, ale byť aj spolu ako Božia rodina, ktorá si žehná a navzájom sa občerstvuje svedectvami viery a inými duchovnými povzbudeniami.

Autor: Evka Drienovská

Bol krásny októbrový deň 17. 10. 2021 a už počas rozhovorov s bratmi a sestrami po službách Božích to vyzeralo na celkom dobrú účasť. Vždy sa teším, keď je dobrá účasť, pretože tak môžem byť súčasťou rôznych rozhovorov a mať tak podiel na tom, ako Pán mocne žehná skrze každého zo zúčastnených. Aby som bol zase úplný a úprimný, mám rád aj výlety, kde nás nie je tak veľa, pretože na nich sa zase dá zájsť v konverzácii s ľuďmi hlbšie, do detailov ich, ale aj mojich svedectiev s tým, že potom nemám pocit, že som niekoho z ostatných odignoroval alebo „odflákol“. Pán dáva radosť aj tak alebo aj tak, a to je super na živote s Ním. Som presvedčený o tom, že Hospodin nie je žiaden pragmatik a teda, že nenavštevuje len tie miesta, kde to funguje, ale má rád aj tie miesta, kde to na prvý pohľad nefunguje, ale predsa len je na nich možné niekoho posunúť či resp. požehnať. Ale to vidí len On, nám je to častokrát skryté. Zišlo sa nás celkom dosť a o to pestrejšie boli teda aj naše konverzácie. Jakubský náučný chodník začína v doline pri katolíckom kostole a pokračuje asi trištvrte hodinovým stúpaním po ceste medzi stromami. Na konci stúpania je vrchol celej cesty- krásna, veľká lúka. Tu sme sa všetci zastavili a už len pokračovali vo svojich debatách započatých v priebehu cesty. Pán dal mojej Evke chuť spievať chvály nášmu Bohu za tú krásu, ktorú sme okolo seba mali, k čomu sme sa viacerí aj popridávali a bratovi farárovi Michalovi zas Slovo, ktorým nás povzbudil v našom pozemskom putovaní všeobecne. Osobne to bol pre mňa zaujímavý výlet aj tým, že som tam bol iba s Evkou a s naším najmenším Simeonom, pretože ostatní boli doma v dobrovoľnej karanténe alebo na nejakých volejbalových turnajoch. Takto nám Pán dal znova zažiť prechádzku v trojici, akú sme už dávno nezažili – a cestou dole z kopca sme si to aj užili. Cestou do cieľa, či k začiatku, keďže chodník má štart aj cieľ na jednom mieste, sme sa ešte zopárkrát zastavili a pofotili sme prekrásne Božie Stvorenie a plní nových tém a svedectiev sme sa pobrali po asi dvoch hodinách zase domov na svojich autách. Určite chcem poďakovať v prvom rade Pánovi za to, že nám tak krásne zmenežoval to nedeľné popoludnie. Je dôležité uvedomiť si, že nič nie je náhoda, a aj to, že sme tam boli toľkí a práve v takom zložení, neznamená nič menej ako to, že nás tam Boh spojil, aby sme naplnili skutky, ktoré pre nás v ten deň pripravil. Už ako sa to komu podarilo, vie posúdiť len On, ale napriek tomu je to úžasný dar, za ktorý nám patrí Mu len ďakovať. Tiež je super, keď sa podvolíme vedeniu Ducha Božieho a necháme sa použiť aj takýmto spôsobom, teda že ideme a svedčíme o našom živote s Bohom, hovoríme Jeho Slovo, ktoré nám dáva na srdce a žehnáme tým všetkým, ktorí sa zúčastnia na tom Božom výlete. Nech Mu teda znie za to veľká chvála a Haleluja v našich srdciach, že na nás nezabúda, ale ostáva s nami a snaží sa nám zorganizovať náš voľný čas tak, aby sme mohli byť požehnaní, ale i požehnaním pre tých, ktorí to potrebujú. Buďte požehnaní!

Autor: Martin Drienovský

Skončili sa prázdniny a my sa už mesiac s Božou pomocou vraciame do vĺn školských a pracovných povinností. Pre trávenie voľného času v prírode máme v okolí Banskej Bystrice veľa možností. Je pre nás prameňom zdravia, oddychu a duševnej sily. Príroda nám pomôže nazbierať sily a prehĺbi aj náš vzťah s Bohom. Bolesti sa utíšia, srdce sa otvorí a upokojí. Prírodovedec Morrison Cressy to vyjadril krásnou myšlienkou: „Príroda nás napĺňa obdivom k tvorivému Duchu, ktorý nás obdaril krásou, akú vie pochopiť iba človek. Táto krása pozdvihuje človeka bližšie k Bohu, jeho Stvoriteľovi.“ Pán nám požehnal a umožnil nám zažiť spoločný čas v lone prírody aj poslednú septembrovú nedeľu. My ako rodinka sme mali v pláne ísť poobede na prechádzku na Panský diel. Keď v rámci oznamov na konci kázne brat Michal vyhlásil, že kto má chuť, môže sa zúčastniť na poobedňajšej prechádzke na Panský diel, moje srdce zajasalo. On ani brat Martin, ktorý prechádzku organizovali, totiž nevedeli, že sa tam chystáme. Vnímala som to ako Božie znamenie, aby sme našu rodinnú prechádzku spojili a užili si tak pekný slnečný deň aj v spoločnosti našich bratov a sestier. Malí aj veľkí ochotní zdieľať spolu nielen čas, ale aj myšlienky, skúsenosti, zážitky či svedectvá. Každý svojím tempom kráčal vpred k nášmu cieľu. Výhľady, ktoré nám Pán v tento deň ponúkol, boli skutočne nádherné. Keď pozorujeme prírodu, vidíme obdivuhodnú krásu, rozmanitosť a poriadok. Celý vesmír je dokonale stvorený až do najmenšieho detailu. Všetko je usporiadané a premyslené. Brat Michal pri stíšení na vrchu Panského dielu povedal, že ak nám Boh pripravil takúto krásu na zemi, tak si nevieme asi ani predstaviť, čo pre nás pripravil v nebi. Pri čítaní Božieho slova som našla verš, ktorý plne vystihuje moje prežívajúce pocity, kochajúc sa krásou okolitej prírody. „Zdvihnite oči k nebesiam a pozrite sa dolu na zem, lebo nebesá sa rozplynú ako dym, zem sa rozpadne ako šaty a jej obyvatelia pomrú ako komáre, ale moja záchrana ostane naveky a moja spása na nezruší.“ (Izaiáš 51, 6). Cesta nadol strmým svahom bola „veselá“, všade bola pôda rozrytá od diviakov, ale všetci prechádzku bez problémov zvládli a každý sa tešil z pekného dňa prežitého v spoločenstve. Bratia a sestry, na záver mi napadá príslovie: „ Urovnaj si chodník pod nohami a nech všetky tvoje cesty sú pevné.“ (Pr 4, 26). Tak ako pri prechádzkach či turistike je dôležité vybrať sa dobrým chodníkom, nevybočujme ani z cesty k Pánovi Ježišovi. Nech je naša viera v Neho pevná a nech nás On vedie tými správnymi cestičkami. Prajem Vám požehnané dni oddychu aj v lone našej prírody. Ponúka nám možnosť opäť sa nadýchnuť, aby sme mohli ďalej žiť a uvedomiť si, čo všetko pre nás Boh vytvoril. Buďte požehnaní.

Autor: Mirka Dudová

Vďaka Božiemu požehnaniu sa aj tento rok mohol konať v našom radvanskom spoločenstve denný biblický tábor. Približne štyridsať detí sa v priebehu tretieho júlového týždňa stretávalo každý deň na fare. Deň sme začínali chválami v kostole, kde hrala naša chválová skupina. Následne sme sa rozdelili na dve skupiny. Deti prvého stupňa sa premiestnili do zborovej miestnosti, kde pod vedením pána farára prebiehalo biblické vyučovanie. Staršie deti ostali v kostole a rovnako mali biblické vyučovanie. Témy na zamyslenie a povzbudenie vo viere sme našli v pláne elektronickej biblie „Dobrá správa od Boha“ (aplikácia Biblia pre deti). Počas týždňa sme mali aj rôzne turistické prechádzky. Navštívili sme vyhliadku na Horných Pršanoch s prehliadkou Kremennej jaskyne. Pozreli sme si Slovenské múzeum máp v Kynceľovej. Súťažili sme cez športový deň. Vyšli sme aj na Selčiansky diel a potom sme sa mohli na Fuggerovom dvore povoziť na koňoch. V závere týždňa sme navštívili hrad v Slovenskej Ľupči. To všetko sme mohli absolvovať vďaka Božej milosti a Jeho požehnaniu. Každý deň sme si po návrate potrápili hlavičky učením verša z Biblie a riešením pripravených aktivít. Ďakujem všetkým za pomoc pri tomto tábore, ale hlavne Bohu, že sme to mohli realizovať s Jeho ochranou.

Autor: Gabriel Stach

Ráno otvorím oči. Najprv jedno a potom druhé. Zrazu mi napadne, že už je pondelok. Jasné, dnes začína biblický tábor. Hneď si pomyslím: „Vďaka Bohu! Amen!“ Už niekoľko mesiacov sa boríme s otázkou, či tento rok tábor bude. Ale ani rôzne kovidové zákazy a príkazy nedokážu prerušiť šnúru biblických táborov a hoci musíme dodržiavať prísne hygienické predpisy, spoliehame sa na Boha, že aj tento rok drží tábor pevne vo svojich rukách a my môžeme smelo vyskočiť z postele, aby sme si ho užili. Každý rok je program pestrý, veľa cestujeme do rôznych kútov Slovenska, avšak tento rok je tak trochu špeciálny. Rozhodli sme sa ho stráviť najmä v okolí radvanskej fary. Niežeby bolo zlé počasie a my sme museli utekať pred dažďom, ale ako som už spomínala na začiatku, lebo covid. V pondelok sme sa vybrali na prechádzku k Pamätníku SNP. Celou cestou sme plnili úlohy, ktoré pre nás nachystala Evka. Bolo horúco, a preto nám padla vhod zastávka na zmrzline pod Pamätníkom SNP. Pondelňajší veršík znel: „Dúfaj v Hospodina celým svojím srdcom, a nespoliehaj sa na svoju rozumnosť“ (Príslovia 3:5), a my sme pochopili, že Boh je nad všetkým a my na neho môžeme uvaliť všetky naše starosti a On nám urovná naše cesty, nie my a naša múdrosť, ale On a Jeho milosť. V utorok nás čakali v Tihányiovskom kaštieli tvorivé dielne, prehliadka múzea a workshop na tému Paleoart. Ani v dnešný deň sme nevynechali skupinkové úlohy a celý deň sme sa ich snažili splniť do poslednej. Jednou z úloh vždy bolo naučiť sa naspamäť veršík dňa: „So všemožnou bdelosťou chráň si srdce, lebo z neho pramení život.“ (Príslovia 4:23). V stredu sme sa naladili športovo. Presunuli sme sa do telocvične radvanskej základnej školy a mohli začať súťaže a floorbalový turnaj. Nikto z nás nezaháľal, však sme sa aj povzbudzovali veršíkom dňa, ktorý pripravovala a skúšala Macka: „Lenivec, choď k mravcovi, pozoruj jeho cesty, aby si zmúdrel. Hoci nemá kniežatá, ani dozorcu, ani panovníka, chystá si v lete svoj chlieb, v žatve zbiera potravu“ (Príslovia 6:6-9). Ani v stredu to nemohlo byť bez úloh. Dodnes mi v hlave znejú melódie, ktoré deti povymýšľali, keď sa veršík učili naspamäť. Vo štvrtok sme opäť tvorili. Tentoraz u nás na fare s Maťkou – našou lektorkou pletenia košíkov a srdiečok z papiera. Priniesla nám ukázať niekoľko svojich prác a my sme v nemom úžase pozerali, ako sa dá využiť použitý papier a vzniknú z neho krásne nové košíky a ozdoby. No ani štvrtok sa nemohol zaobísť bez Božieho Slova a hoci sme boli popletení, dopletení a prepletení (niektorí i polepení), veršík dňa a Božiu múdrosť v ňom ukrytú sme nesplietli: „Lepšie je málo so spravodlivosťou ako veľké príjmy s nespravodlivosťou“ (Príslovia 16:8). Trochu kreativity nezaškodí, ale aj ísť sa kochať Božím dielom do prírody je super. Preto nás to v piatok ťahalo von na čerstvý vzduch. Lákal nás Urpín svojím príjemným chládkom, lebo bolo poriadne teplo. Ešteže Evka aj na dnes prichystala úlohy a my sme mali pri ich plnení dôvod zastať a oddýchnuť si. No, to sa nám len zdalo, že si oddýchneme. Museli sme si potrápiť hlavičky úlohami od vedúcich, aby sme získali všetky kľúče k sladkému pokladu. Ani dnes sme nevynechali veršík dňa a naučili sme sa, že: „Kto si dá pozor na ústa, zachová si život, tomu však, kto roztvára pery, hrozí skaza“ (Príslovia 13:3). Popoludní prijali naše pozvanie i rodičia, ktorí mali možnosť pozrieť si prezentáciu a vypočuť si, čo sme sa za celý týždeň spolu naučili a zažili. Nakoniec nám ostalo už lensa rozlúčiť sa s táborom a tešiť sa na ten ďalší.

Autor: Zuzka Filadelfi

Po dlhých dňoch v práci som sa tešila na víkend, že si oddýchnem a doma poriadim. Veď to poznáte – variť, prať, upratovať, vysávať, deti poriadne okúpať a tiež chvíľka oddychu. Na žiadnu sánkovačku a prechádzku na Šachtičkách v sobotu som ani nepomyslela. Ale keďže si moja staršia dcéra Zojka začala budovať kamarátstvo s Maťkou, s ktorou sa skamarátila na fare, nič iné mi nezostávalo, ako sa pridať. Veď čo nespravíte pre svoje deti? Veľakrát všetko  dáte bokom, lebo sú  deti pre vás prvoradé.  Na Šachtičkách bolo kopec snehu a ako bonus krásne slnečné počasie. Deti sa riadne vyšantili a posánkovali. Stretli sme sa v užšom kruhu. Bolo nás menej ako obvykle, ale za to nám Pán Boh požehnal spoločný čas. Ako vždy sa dalo spoľahnúť na nášho dozorcu Martina, ktorý vniesol Božieho ducha do našich rozhovorov. Tieto spoločne strávené chvíle sú dobré na budovanie vzájomných vzťahov v zbore. Navzájom sa snažíme povzbudzovať v životoch, učíme sa niesť ťarchu toho druhého, byť si navzájom oporou, napomínať sa a budovať vo viere. Toto všetko sa dá len za pomoci nášho Pána, ktorý nás nabáda v jeho mene sa schádzať nielen nedeľu v kostole, ale aj v našich bežných každodenných životoch. Preto vás všetkých vyzývam, ktorí tento článok práve čítate, aby ste sa zapájali do diania v našom zbore. Naučme sa byť aktívnymi kresťanmi, navzájom sa zdieľajme a vo viere v Pána Ježiša Krista sa povzbudzujme. Úlohou kresťana je šíriť Božie slovo, navzájom sa povzbudzovať a napomínať. Ako máme dokázať privádzať neveriacich ľudí k viere, keď mnohí z nás majú problém Božie slovo šíriť v našom zbore medzi sebou? Preto ťa prosím, milý čitateľ, otvor svoje srdce bratovi alebo sestre. Podeľ sa so svojou radosťou, ktorú ti požehnal Pán alebo sa podeľ so svojimi útrapami v živote, s ktorými ti Pán pomohol a poukáž na to, že Pán Boh má moc meniť naše životy k lepšiemu. Buďme to my, ktorí budeme svedčiť osobne o živote s Pánom Bohom. A ako začať? Pripojte sa k nám na prechádzku alebo ostaňte v nedeľu po kostole dlhšie. Poznávajme svoje životy s Pánom Bohom navzájom, povzbudzujme sa. Upevňujme si vieru, snažme sa žiť podľa Božieho slova. A až potom budeme schopní priviesť aj neveriaceho človeka k viere. Do nášho kostola prichádzajú aj noví ľudia. Ale stáva sa, že buď sa už nevrátia, alebo prídu len výnimočne raz za čas. Prečo je to tak? Privítajme brata alebo sestru v našom zbore, nebuďme ľahostajní k nemu, prihovorme sa mu. Čo ak je to zatúlaná ovečka, ktorú Ježiš hľadal a my ju necháme len tak bez povšimnutia odísť? Buďme to MY – aktívni kresťania - ktorí budeme novému človeku oporou, podržíme ho v ťažkých alebo nerozhodných životných chvíľach. MY sme TU a žijeme TERAZ. STOJME pri zrode nového človeka, priveďme tohto človeka ku Kristovi! Musíme byť schopnými pracovníkmi na Božej vinici a preukážme Pánu Bohu našu pokoru, vernosť a oddanosť. A ako sa môj sobotňajší deň nakoniec skončil? Povzbudivé chvíle s bratmi a sestrami zo zboru a k tomu krásne počasie od Pána Boha mi dali energiu a radosť všetko zvládnuť aj v časovom sklze. Pán Boh mi požehnal čas na Šachtičkách a aj doma. Utvrdila som sa, že keď trávim čas medzi ľuďmi, ktorí sa snažia kráčať za Ježišom, že ma to posilňuje zdolávať nástrahy dnešného sveta, ktorý smeruje k úpadku...

Autor: Jana Klimentová

Párty je slovo, ktoré sa vo všeobecnosti asi nedáva do priamej súvislosti s kresťanstvom. Ľudia väčšinou vidia veriacich ako vážnych ľudí, ktorí chodia do kostola a ani sa z toho veľmi neradujú alebo to na nich aspoň vôbec nevidno. Párty je podľa tohto sveta definovaná ako stretnutie ľudí s cieľom socializovať sa, alebo inak povedané, s cieľom zblížiť sa. Z tohto mi vyplýva, že cirkev asi nie je všeobecne vnímaná ako skupina ľudí, ktorí majú záujem o bližšie spoznanie sa. Je to ale úplne pomýlené vnímanie, ktoré zrejme súvisí s tým, ako to vyzerá zvonku. My ale vieme, že zmysel nášho stretávania sa je predsa práve v tom, aby sme spoločne spoznávali Boha a aj seba navzájom. Sme predsa telo Kristovo, a preto nemôžeme žiť ako skupina jeho izolovaných údov. Asi by to nefungovalo ani v biologickom zmysle, ale ani asi v tom duchovnom. Párty je teda zhromaždenie ľudí, ktoré sa navzájom poznáva. Pre nás ako kresťanov je takéto stretnutie ešte za istých podmienok doplnené prítomnosťou Kráľa kráľov a Pána pánov, a to je predsa obrovský dôvod sa z toho tešiť a takéto stretnutia pripravovať, no nie? Kedysi sme párty organizovali častejšie, ale postupne, ako pribúdali iné povinnosti v zbore, sa vytratili. Tento mesiac sme povolali nové sily z radov našich dorasťákov a nakoniec sa to z Božej milosti podarilo. Do organizácie párty sa vložil Samko aj so sestrou Sárkou a potom ešte Terezka a Ninka, všetci sú to dorasťáci z nášho zboru. Bola to pre nich veľká výzva, pretože okrem hrania na gitare a malej pomoci to mali zvládnuť úplne sami. A aj sa stalo. Ninka s Terezkou sa postarali o občerstvenie, Sárka si zobrala na starosti jednu skupinu a Samko riešil výklad Slova a moderovanie celej akcie. Nakoniec prišiel aj kopec detí vo veku 4-11 rokov a našim dorasťákom sa tiež veľmi páčilo. Je to pre nich super skúsenosť, za ktorú môžeme my všetci starší len ďakovať, pretože môžeme vidieť, ako nám v zbore rastú noví služobníci, noví horlivci. Téma bola o talentoch. Najprv Samko vo svojom výklade priblížil deťom podobenstvo o talentoch, ktoré je napísané v Mt 25, 14-30. Potom sa deti rozdelili do skupín podľa toho, čo si myslia, aký talent majú. V skupinách postupne nacvičili alebo pripravili nejaký výsledok svojho snaženia, ktorý potom prezentovali pred ostatnými. V skupine športu deti pripravili ukážku veže, kde sa postupne od najväčších po najmenších poukladali na seba. Tí starší z tejto skupiny ešte nakoniec dodali špeciálnu formáciu „iba nohy“, kde si ležali navzájom na nohách a potom sa spolu točili. Po ukážkach boli všetci zapojení do hľadania spôsobov, ako by sa dalo práve týmto talentom poslúžiť Bohu. Rovnako aj druhá skupina tvorivých ručičiek prišla s rôznymi kresbami a vyfarbenými omaľovánkami. Posledná tretia skupina spoločne v časti varenie pripravila ovocný tanier pre všetkých a ovocný šalátik aj s prestieraním. Rovnako sa rozprúdila debata o tom, ako by sa dal tento talent použiť pre Pána. Nasledovalo spoločné učenie sa veršíka a všetko zakončil kvíz, v ktorom nikto neprehral. Deti dostali na začiatku malé vystrihnuté peniažky - akože talenty - a potom ich museli postupne vsadiť na otázky, ktoré dostali. Cieľom však bolo minúť všetky talenty a aspoň jednu otázku zodpovedať správne, čo sa podarilo obidvom družstvám. Pán Boh sa postaral o super čas, ktorý sme mohli mať spoločne a verím, že okrem zážitkov si mohli všetci zúčastnení odniesť aj poučenie, ktoré sa za tým všetkým skrývalo: Pán Boh ti dal určite nejaký talent, tak nezáviď druhému ten jeho a pracuj na tom svojom, aby si ho použil čo najviac na budovanie Božieho kráľovstva. Nezáleží koľko talentov si dostal, ale či si použil všetky pre Pána. Nech sa tak stane ako v ich, tak aj v našich životoch. Je to naša zodpovednosť od Pána a každého čaká odplata. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Dňa 18. 01. 2020 bolo opäť naplánované spoločné dopoludnie v prírode, ktoré pravidelne raz za mesiac organizuje náš cirkevný zbor. Tentokrát sa aktivity mali prispôsobiť aktuálnemu počasiu a keďže sneh nie a nie prísť, tak sme sa deň predtým na stretnutí rodiniek rozhodli vyskúšať neďaleké lyžiarske stredisko Králiky. V sobotu ráno sme sa ešte organizačne zladili a šup ho na svah! Nakoniec sme sa stretli v menšej skupinke už priamo na Králikoch, kde si prišli na svoje hlavne naši najmenší. Sneh, aj keď len umelo nasnežený, v nich vyvolal veľkú radosť (však koľko už čakáme na tento biely zázrak túto zimu). Práve preto im vôbec nevadilo, že sme celý čas strávili na úpätí kopca lyžiarskeho strediska, kde si na malej bočnej dráhe mohli dosýtosti užiť jazdu na boboch, sánkach a lopároch. Asi po hodine a pol sme na oddych využili miestnu reštauráciu, kde sme si všetci pochutili na horúcej čokoláde. Tu sa brat farár pomodlil za bezúrazový priebeh (videli sme aj zásah miestnej horskej služby) a poďakoval aj za radosť detí a krásnu prírodu, ktorú nám Pán Boh v ten deň dal. Nakoniec trochu unavení, ale s radosťou v nás, sme sa poobede postupne vrátili domov. Už teraz sa veľmi teším na ďalšie podobné výlety a akcie, ktoré sú tento rok pre nás pripravené.

Autor: Ivan Pakši

Dňa 19. 10. 2019 v sobotu sme si naplánovali prechádzku z Králik ku Gőrgeyho tunelu a späť. Čo sa týka počasia, nakoniec nepršalo, ale po polhodinke pešej chôdze sme sa ocitli v hustej hmle, kvôli ktorej sme nevideli poriadne na pár desiatok metrov dopredu. No ale pekne po poriadku. Plán bol, že vyjdeme z Králik a potom spodnou cestou, tzv. bežeckou traťou, prejdeme nad chatu Tajov a potom už rovno k tunelu. Z tunela sme mali vyraziť poza hrebeň až na Skalku a potom rovno späť na Králiky pod vleky. Takáto trasa je celkom náročná a keďže sme chceli v ten deň vyvetrať aj naše menšie deti, spravili sme malé úpravy. Po modlitbe na parkovisku nad chatou Tajov sme vyrazili a spoločne sme išli až po tunel, čo trvalo niečo viac ako hodinku. Potom sme sa rozdelili na tých, čo vydržia viacej a tých s malými deťmi, ktorí sa vydali po zdolaní tunela po rovnakej trase späť na parkovisko k autám. Ostaní teda pokračovali podľa plánu, len neskončili na Králikoch, ale išli z Králik späť k autám na parkovisko nad chatou Tajov. S deťmi sme došli domov tesne po jednej, tá odhodlanejšia skupinka niečo po tretej. Turistika je super vec, pretože používame len to, čo nám Pán dal na to, aby sme sa mohli pokochať tým, čo stvoril len pre nás. Samozrejme turistika sa kresťanovi nesmie stať cieľom života, pretože by tým nahradil Pána Boha vo svojom srdci. To je ale zrejme pri každej naše činnosti, preto verím, že túto tému priorít žitia už väčšina z nás, čo sme boli, ale aj z vás, čitatelia Pohľadu, má zvládnutú a osvojenú. Mne sa v tento deň najviac páčilo to, že napriek tomu, že sme boli absolútne turisticky nevyvážená skupinka (deti, tí nezvyknutí, ale i tí zvyknutí), napriek tomu, sme si našli spoločnú cestu a dokonca sme došli k tunelu vcelku spoločne. Tam sme mali krátke spoločensvo pri občerstvení, ktoré si každý doniesol a potom už každý išiel svojou cestou ďalej. Je dôležité, aby sme si navzájom niesli bremená, a tak ako tí skúsení turisti čakali na naše deti, tak aj tí, čo sú už nejaký čas pri Pánovi a majú s Ním vykecaných množstvo otázok, tak aj tí nie sú nervózni, že tí ostatní nič nevedia a nič nevidia a pomaly sa k nim skláňajú a diskutujú o témach, ktoré sú možno pre nich už dávno jasné, no pre tých duchovne mladších ešte nie. Takto by to malo byť a teším sa, že takto to aj často je. Ďakujem Pánovi, že nám neprestejne chystá takéto lekcie a že nám tým neustále dokazuje, že nás veľmi miluje. Vďaka, Otče, za takú veľkú lásku!

Autor: Martin Drienovský

Pondelok 8. 7. 2019 Milý denníček, budík zazvonil o 6.00 - a to sú prázdniny... 🙂 Napriek tomu vstávam s radosťou, veď predsa začína tábor. Dnes máme naplánované nejaké tvorivé dielne, to mám celkom rada a už sa teším na decká, ktoré som ROK nevidela a zvyknú na tábor prísť. Ale pekne po poriadku. Tete s Fifim nás vyzdvihli už o 7.00. Dievčatá ešte spali, tak sa im naskytla príležitosť ich zobudiť. Chichi! Na faru sme dorazili o pol ôsmej, aby som ešte Gabovi čoto pomohla. Mal to parádne zorganizované, takže som sa iba strčila k rozdávaniu náramkov a vyvenčeniu dlhšie čakajúcich detí. Najprv sme vzdali Bohu chválu, tentoraz nás viedli Evka, Samko a Jakub. Novinkou bolo, že bolo Slovo rozdelené pre veľkáčov a malkáčov, i keď témy boli rovnaké. Super nápad. Veľkáčov si zobral Gabo do kostola, malkáčom rozprával Božie pravdy pán farár. Prvý deň sme si hovorili o tom, ako Boh stvoril svet a všetko na ňom (veršík na pondelok: Evanjelium podľa Jána 17, 3). Navštívili sme Literárno-hudobné múzeum a Bábkarsky salón v Štátnej vedeckej knižnici, išli sme tam pešo, takže sme sa vrátili hladní, smädní a prichystaní na popoludňajší biblický príbeh. Utorok 9. 7. 2019 Dnes ráno nás čakala pohroma, a tak mama s Naty museli ostať doma. Ja s Lindou, Tete a Fifim sme sa pobrali na faru. Slovo bolo o hriechu, ktorý nás oddelil od Boha. Zapamätala som si najmä to, ako nám Gabo vykladal, že hriech si nosíme aj vo vrecku (mobilný telefón). Teda sme si hovorili, čo je to hriech a aké má pre nás následky (veršík na utorok: List rímskym 10, 9). Potom sme nasadli na autobus a odviezli sa do Mochoviec. V Energolande sme sa hneď všetci vrhli na termálne zrkadlo a interaktívnu LED podlahu. Ale aj tak bol najlepší bicykel, ktorý meral, koľko voltov by som dokázala bicyklovaním vyprodukovať. Síce si neviem spomenúť koľko presne, ale viem, že som porazila aj niektorých chalanov :-). Jedlo bolo mňamkové, zjedla som aj Lindine hranolky. Streda 10. 7. 2019 Keďže naša rodina pre technické problémy nemohla ísť na výlet do Kováčovej a zúčastniť sa na rannom Slove, ponúkame vám interview s Mackou Ďurošovou. Ja: Ahoj, Macuš! Porozprávala by si nám o strede. Aké bolo Slovo? Macka: Slovo bolo na tému: „Ježiš bol potrestaný aj za mňa.“ Deti sme chceli naučiť veršík Evanjelium podľa Lukáša 4, 4. Deti sa super chytali. Učili sa veršíky s radosťou a nadšením a trochu aj za sladkú odmenu :-). Ja: Kam ste sa teda vychystali? Macka: Autobusom sme sa odviezli na Kováčovú, kde sme si ako prvé urobili piknik v tráve. Rozložili sme sa na trávniku pred bránou do kúpaliska – sladké, slané, čo kto mal – posilnili sme sa nielen Slovom, ale i jedlom. Vo vode začali dobrodružné hry a každý musel predviesť svoje plavecké schopnosti – niektoré plavecké štýly by si zaslúžili pomenovanie podľa plavca. Malkáči zas dominovali na tobogane – tiež mal každý svoj osobitý štýl spúšťania sa. Pre mňa bola najväčším prekvapením skupinka najstarších, ktorých oslovil aquagym. Prvé tóny im rozihrali nožičky a ručičky, puberťáci sa zabudli aj hanbiť. Aj slečna cvičiteľka mala z nich zážitok. Ja: Ďakujem za tvoj pohľad na vec. Štvrtok 11. 7. 2019 Kým sme ráno porobili čo treba, ledva sme dobehli na faru na ôsmu. Nič to, hlavne, že sme to stihli. Rannými chválami nás opäť previedli Evka, Samko a Jakub. Keď pozerám na tie usmievavé tváre, ktoré spievajú a tlieskajú Bohu na chválu, tak mi srdce poskakuje radosťou. Dnešné Slovo je na tému: „Ježišova krv nás očisťuje“ (veršík: Evanjelium podľa Jána 1, 12). K tomu snáď už ani netreba nič dodať. Je to jednoducho tak. Dnes sme šli autobusom do Kremnice. No nie celkom do Kremnice, ale na vyhliadku na Krahuliach. Po nenáročnej túrke sme mali Kremnicu ako na dlani. Slniečko svietilo a výhľad bol úžasný. Hneď som si spomenula na pondelňajšie Slovo o Božom stvorenstve – krása! Nesmieme zabudnúť pozvať rodičov na miniprogram, ktorý sme si pre nich s deťmi prichystali. Piatok 12. 7. 2019 Od rána opakujeme piesne, veršíky a témy, ktoré sme od pondelka preberali. Decká sú super, pamätajú si všetko :-). Ešte nás čaká posledná téma: „Biblia = Božie Slovo“ – o tom, že v Biblii sa dozvieme všetko, čo potrebujeme o Bohu vedieť, že to nie je nijaká zastaraná kniha, ale že nám má čo povedať aj dnes. Dnes sme nikam necestovali autobusom, ale potrápili sme svoje nohy výstupom na Urpín. Na hvezdárni bola pre nás prichystaná prednáška a mohli sme nakuknúť aj do pozorovateľne. Lenže bol deň a navyše pod mrakom, tak nebolo veľmi čo pozorovať (ani hviezdy, ani Slnko). Popoludní sme netrpezlivo čakali rodičov, aby sme im porozprávali a ukázali, ako sme tento týždeň prežili, čo sa deti naučili. Na záver bolo aj malé prekvapenie inšpirované pondelňajšou návštevou knižnice – bábkové divadlo. Malo úspech. Nakoniec odbili štyri hodiny a museli sme sa rozlúčiť s táborom, deťmi, niektoré zas rok neuvidíme, niektoré možno ešte dlhšie. Ale veríme, že Slovu, ktoré im bolo zasiate do srdiečok, Pán Boh dá rast a budú prinášať úrodu mnohonásobnú (našťastie, vďaka vynálezu papiera a kníhtlače mohla Macka pre všetky deti pripraviť malú spomienku na tábor – diplomy s požehnaním a Božím Slovom, tak to s tým Slovom a pamätaním si – bude jednoduchšie).

Autor: Zuzka a Ninka Filadelfi

Neviem, či ste vedeli, ale po rebríkoch v prírode je možné chodiť aj inde ako len v Slovenskom raji. Myslím tým teraz miesto, ktoré je len pár minút autom vzdialené od nášho zboru v Radvani. Keď som pred mnohými rokmi prvýkrát navštívil toto miesto, bol som z neho unesený. Krásna turistická cesta vedúca až na vrchol, ktorá je tvorená 8-mimi rebríkmi. Kto tam teda ešte nebol, je to vyhliadka na Suchom vrchu. A práve poslednú májovú sobotu sme sa rozhodli, že tam, ak Pán dá, pôjdeme. Pri písaní pozvánky na tento výlet do Pohľadu som ešte fakt nevedel, aké bude asi počasie, ale potom počas skoro celého mája som už len dúfal, aby aspoň nepršalo, keďže skoro celé dva týždne len pršalo. Nakoniec sa práve tú poslednú sobotu krásne rozjasnilo a Pán nám okrem krásnej cesty ukázal aj úžasný výhľad na Nízke Tatry a priľahlé kopce a doliny. Poslednú nedeľu bola konfirmácia, čo celkom poznačilo aj účasť, ale napriek tomu sme sa stretli zástupcovia až štyroch rodín. Spred základnej školy sme sa vybrali autami na Pony farmu, ktorá je na Suchom vrchu. Už keď sme sa stretli pred základnou školou, počasie bolo krásne. Nič sa nezmenilo ani po príchode na Pony farmu. Ako vždy, aj tentokrát sa mi veľmi páči tento obraz, pretože dokáže vyjadriť aj veci a závislosti duchovné, ktoré my niekedy nevidíme. Niekedy totižto všetky naše skúsenosti hovoria, že takto to nepôjde, dokonca nachádzame oporu aj v našich blízkych, no Božie slovo a jeho svedectvo hovoria opak. Môžeme sa napríklad baviť o hovorení alebo písaní svedectiev. Väčšina z členov zboru má zrejme pocit, že pozdieľať sa so svojím príbehom s inými nie je veľmi produktívne a žiadúce. Povedia, že oni sa nemajú čo pretŕčať a hovoriť o sebe. Nakoniec je vždy možné, že niečo, čo človek nahlas vypovie, sa môže 100-krát vrátiť k nemu a v ešte horšej podobe, čiže otočiť proti nemu. Takáto je totiž všeobecná skúsenosť ľudí. Pri Bohu a pri rozprávaní to tak však nie je. Dokonca Božie slovo nás k svedectvám priamo vyzýva, keď nás posiela zvestovať mocné skutky Božie každému stvoreniu. Všetky naše skúsenosti môžu hovoriť, že to nebude dobré, ale Božie zasľúbenie je aj napriek tomu veľmi jednoznačné a v podstate protirečivé. Keď ale začne človek hovoriť o svojom živote s Bohom, zrazu sa za neho postaví Boh a človek napriek očakávanému poníženiu dostane požehnanie a radosť. Presne ako minulú sobotu. Možno sme ani neverili, že nespŕchne - a ono bolo nakoniec krásne a slnečno. Boh sa postaral. A môže sa postarať, aj keď sa mu oddáme v každej oblasti nášho života, napríklad aj v hovorení alebo písaní svedectiev. No a aby som dokončil aj náš sobotný príbeh. Skončili sme nakoniec pri koníkoch, ktoré boli na prenájom na Pony farme a naši zúčastnení konfirmandi – Samko a Dušan sa spolu s bratom Michalom rozhodli ukončiť svoju prechádzku pešou túrou rovno do Bystrice. Počas cesty sa ešte navzájom skúšali a doučovali témy na svoju konfirmačnú skúšku, ktorá mala byť v ten deň o piatej večer. Dostali od Pána super čas, aby sa mohli navzájom upevniť a získať tým pokoj, ktorý v tej chvíli určite potrebovali, ktorý zaručene prevýšil ten ich, ale aj náš rozum. Ďakujeme Pánovi za takéto úžasné vychádzky, kedy môže Božia rodinka spolu prebývať a navzájom sa tak povzbudzovať. Ďakujeme za každého, kto bol a kto sa za nás modlil. Ďakujeme za spoločenstvo s Duchom Svätým a za úžasné chvíle v prekrásnom Božom stvorení. Neváhajte nabudúce aj vy, Pán sa o nás určite postará aspoň tak, ako sa postaral v ten sobotný deň 25. 05. 2019.

Autor: Martin Drienovský

Milý čitateľ Pohľadu! Vítam Ťa pri čítaní správy o výlete, ktorý sa uskutočnil 23.03. v sobotu v Dolnom Jelenci. Opäť sme sa spolu stretli na výletných potulkách, my dospeláci a naše ratolesti v rôznych vekových skupinách. Priznám sa, že výlet som so svojimi deťmi absolvovala len druhýkrát a veľmi sa nám páčil. Mala som možnosť spoznať nových ľudí, pozerať sa na život úplne z iného pohľadu a moje dcéry si našli nových kamarátov. Do Dolného Jelenca sme sa dopravili autami. Keďže je vzdialený od Banskej Bystrice len cca 18 km, tak ani cestovanie nebolo zdĺhavé ani náročné a za malú chvíľu, sme už boli v cieli – pri vodnej nádrži Motyčky. Niektorí túto oblasť už poznajú, je to pekná chatová a turistická oblasť na Starých Horách. Ako prvé, čo asi všetci obdivovali, keď vystúpili z áut, bola spomínaná vodná nádrž, ktorá bola vybudovaná spolu s vodnou elektrárňou v roku 1925 a slúži až do dnes. Voda bola čistá, plávali v nej rybky a tiež kačky. Všetky deti sa rozutekali k okraju zábradlia, aby ich pozorovali. Keď sme doobdivovali ľudský výtvor – vodnú nádrž, ktorú by ľudia nemali ako vybudovať, keby nám Pán Boh nepožehnal múdrosť a vytrvalosť, vybrali sme sa na spoločnú prechádzku chatovou oblasťou. Prekvapilo ma krásne jarné počasie s teplými lúčmi slnka, ktoré nás donútili vyzliecť sa z teplých búnd do mikín. Popri ceste už začala rásť nová zelená tráva, ale vyššie, ako sme stúpali a kde slnečné lúče nemali ešte takú moc, na štrkovitej ceste bolo sem-tam mokro a zabeleli sa zvyšky snehu. My dospeláci sme mali možnosť podebatovať si na rôzne témy, viac sa spoznať, pokochať sa prírodou, ktorá sa zobúdzala po zimnom spánku. Deti mohli vybehať energiu a budovať kamarátstva. Martin s Evkou si pre nich pripravili otázky týkajúce sa Biblie a každý, kto sa snažil a vedel správnu odpoveď, dostal sladkú odmenu. Každé dieťa si z výletu zobralo to svoje: spoznanie nového kamaráta, budovanie už vzniknutých kamarátstiev, získavanie nových vedomostí, spoznávanie prírody okolo seba a hlavne zážitky. Každý výlet je prospešný na budovanie medziľudských vzťahov, na oddych alebo si len tak vytriediť myšlienky, načerpať energiu z prírody, ktorú nám Pán Boh ponúka – je to dar od Neho. Ale v našich uponáhľaných životoch to veľakrát nespozorujeme, priam odignorujeme, lebo sa nám zdajú podstatnejšie a dôležitejšie iné veci. Ale verím, že tí, ktorí sa takto stretávame, pravú podstatu života už poznáme. Podstatou výletu, tým srdcom výletu, je náš Pán Boh. Naše výlety sú pozvánkou pre každého, kto tento Pohľad číta alebo sa Vám dostal do rúk. Pozývame Vás aj na účasť na piatkových rodinkách. Príďte v nedeľu do kostola a na chvály so svojimi deťmi, vnúčatami alebo aj sami. A tu mi napadla jedna myšlienka: v Biblii sa píše, že nám dal Pán Boh slobodnú vôľu slobodne sa rozhodnúť. A položme si teraz otázku: ,, Dávame túto možnosť aj svojim deťom?“ Lukáš 18,16, Ježiš povedal: ,,Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takýchto je kráľovstvo Božie.“ Dajme deťom možnosť vybrať si.... Bežný život v dnešnej dobe každé dieťa pozná, aj bežné výlety. Ale dajme deťom spoznať aj život vo viere v Pána Boha, dajme im slobodne sa rozhodnúť. Ponúknime im aj možnosť, kde sa môžu dozvedieť o kresťanstve, o Ježišovi, aby mali možnosť výberu a v dospelosti boli samy zodpovedné za svoju voľbu. Aj vďaka našim výletom sa môžu deti viac dozvedieť o Božom slove. Buďme to my, ktorí zasejeme zrnko do pôdy a časom sa ukáže, do akej pôdy sme ho zasiali. „Ku každému, kto počúva slovo o kráľovstve, a nerozumie mu, prichádza ten zlý a uchytí, čo mu bolo zasiate do srdca: toto je zrno, ktoré bolo zasiate na kraj cesty. Zrno, ktoré bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, čo počúva Slovo a hneď ho s radosťou prijíma, nemá však korene v sebe a je len chvíľkový, len čo príde súženie alebo prenasledovanie pre Slovo, hneď sa pohorší. Zrno, ktoré bolo zasiate do tŕnia, to je ten, čo počúva Slovo, ale starosti sveta a klam bohatstva udusia to Slovo, takže zostáva bez úžitku. Zrno, ktoré bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, čo počúva Slovo a rozumie mu, ten prináša úžitok - jeden prináša stonásobný, iný šesťdesiatnásobný a iný tridsaťnásobný.“ Matúš 13, 19-23. Veďme deti k viere a nechajme ich slobodne rozhodnúť sa, ktorou cestou sa potom uberú. Už teraz sa tešíme na ďalší výlet!

Autor: Janka Klimentová

A znova sme sa v sobotu 16. 02. 2019 zišli pred Základnou školou v Radvani. Mali sme sa vydať smerom na Kalváriu na Uhlisku. Predpokladalo sa, že tam bude veľa snehu. Medzičasom však snehu ubudlo a vznikla na ňom zľadovatená škrupinka, ktorá nebola už vhodná na sánkovanie a bobovanie. Z tohto dôvodu sme spred školy vyrazili smerom na Uhlisko bez akéhokoľvek vybavenia so zámerom len sa v pokoji poprechádzať po severnej časti vrchu Urpín. Cestou sa k nám pridali Ďurošovci s našou Sárkou, ktorá už mala za sebou aj jeden volejbalový turnaj odohratý v ten deň. To, o čom v súvislosti aj s týmito výletmi už dávnejšie premýšľam, je, že pomaly nám pred očami vzniká nové spoločenstvo. Je to spoločenstvo mládeže pozostávajúce z našich detí a z detí, ktoré sa k nim pridali, pretože sú dobrí kamoši zo školy alebo len tak zo sídliska. Všetci sa z toho tešíme, ale možno pred desiatimi rokmi sme si ani nevedeli predstaviť, že aj takéto spoločenstvo bude skúšané raz tak, ako sa tomu začína diať práve v posledných rokoch. Napriek našej kresťanskej výchove, napriek vplyvu celého zboru a neustáleho vyučovania, ktoré zažívajú vždy, keď sa stretneme, začínajú medzi nimi vznikať konflikty. Sú to väčšinou veci spojené s egoizmom a sebectvom, prípadne pýchou. Je to jasný dôkaz toho, že aj naše deti, vychované v prostredí cirkvi, majú rovnaký hriešny základ ako všetky ostatné deti v ich okolí, ktoré nevyrastajú pod vplyvom Božieho slova. Samozrejme, s dôverou vkladáme ich duše do rúk nášho Pána, ale to rozhodnutie naplno a so všetkým sa úplne odovzdať Pánovi musia už iba ony samy. Možno sa to dalo čakať a možno si niektorí z nás mysleli, že sa to nestane, ale aj my ako rodičia z nášho spoločenstva musíme teraz čeliť tejto duchovnej výzve. Musíme sa viac rozprávať o tom, ako usmerňovať či neusmerňovať ich spoločný čas, akú motiváciu používať, prípadne, o čom sa pred nimi rozprávať a o čom nie. Celé toto zamyslenie nebolo myslené priamo v súvislosti s vychádzkou na Kalváriu. Tá prebehla slušne a deti sa spolu tešili a radovali zo zostávajúceho snehu a my dospelí sme sa porozprávali a prebrali rôzne témy - od duchovných, až k tým úplne normálnym, čo verím, že slúži aj nám na spasenie. Rozmýšľal som o tom preto, lebo väčšina detí, tvoriacich základ novorodiaceho sa  spoločenstva mládeže sa dostáva do ťažkého obdobia puberty a bude treba veľa modlitieb a trpezlivosti nás rodičov, ale i všetkých našich bratov a sestier z našej radvanskej rodinky. Nakoniec sme všetci jedna rodina pred Pánom a potrebujeme sa navzájom podporovať, aby sme ako telo Kristovo rástli rovnomerne, aj starší, aj dospelí, ale aj tí mladí – puberťáci. Nech je teda aj táto moja správa z jedného februárového výletu zároveň aj takým malým povzbudením k modlitbám za naše deti, či vlastne už pomaly mládež. Nech im Pán dá spoznať, kto sú a čo vlastne v ich živote to ich JA znamená – komu má patriť a ako s ním komunikovať. Pán stvoril pubertu a všetky tie hormonálne zmeny práve nato, aby si toto uvedomili. Nech aj spoločenstvo nás, dospelých, ale aj starších v našom zbore, dokáže z Božej milosti trpezlivo znášať ich dorastanie, aby sme nikomu z nich čo i len máličko neznemožnili ísť po tej správnej ceste. Nech je naše správanie jasným vzorom toho, ako sa majú ako dospelí správať. Je to naša úloha a v rodine to tak proste chodí. Ďakujem za nich, za nás, za všetkých, ktorí milujú Hospodina a snažia sa celým srdcom, celou dušou a celým telom, aby Boh mohol pôsobiť. Nech nám v tom všetkom náš Pán pomáha a vedie nás. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Druhé sobotné októbrové ráno 13.10.18 o 9.30 sme sa zišli 19-ti pred radvanskou základnou školou, aby sme využili posledný slnečný víkend babieho leta. Pán Boh nám nadelil krásne slnečné počasie. Už ráno bolo nádherné. Na oblohe ani mráčika. Kým sme sa čakali pred školou, slniečko príjemne hrialo. Nasadli sme do áut a vyviezli sme sa na parkovisko na Šachtičkách. Vzduch voňal lesom. Vždy ma udivuje ohromujúca krása prírody v okolí Banskej Bystrice. O 10-tej sme vyrazili pohodovým krokom. Hneď na začiatku nás zdržali domáce zvieratká pri hoteli, kozy a ovce. Potom sme už nabrali smer Bunker „Mor ho“! Je to veľmi jednoduchá trasa, asfaltová cestička je kľukatá, bez výrazného prevýšenia, vhodná pre všetkých. Deti sa cestou bláznili, tempo chôdze sme mali pomalé, tak aby nám dospelým stačili aj najmenšie deti. Pre ich džavot síce nebolo počuť spev vtákov, ale o to viac sa kochali oči na úžasnej scenérii. Príroda v okolí Banskej Bystrice je pekná v každom ročnom období, ale osobité čaro má na jeseň. Stromy  hrajú všetkými farbami. Cestou ku bunkru sme stretli dvoch jazdcov na koňoch a za jednou zákrutou sa koníky pätili. Na chodníku bol spadnutý veľký balvan a kone sa ho báli. Jazdci nám vysvetlili, že koňom sa balvan podobal na vlka, preto nechceli pokračovať v ceste. Tak im nezostalo nič iné, len chytiť koníky za uzdu a previesť ich popri balvane. Brat farár nám vysvetlil, že tieto cesty vo svahu slúžili ako zásobovacie banské cesty a na prevoz rudy z baní. Bežné „cesty“ viedli vrcholmi a hrebeňmi kopcov, pretože v dolinách hrozili časté záplavy a zosuvy pôdy. Cesta sa zmenila z asfaltky na štrkovú a vinula sa ako stužka lesom. Pri rôznych debatách nám čas rýchlo plynul. Pomedzi stromy sa nám otvárali nádherné výhľady na Staré Hory, na Tureckú a na celé okolie. Dostali sme sa na Lúčky pod Jelenskou skalou, počkali sa a vydali sme sa úzkym chodníkom k bunkru. Horský úkryt z druhej svetovej vojny v čase Slovenského Národného Povstania, vďačí za svoje pomenovanie odbojnému časopisu Mor Ho!, ktorý sa tu tlačil spolu s inými materiálmi. Úkryt je zrekonštruovaný a voľne prístupný. S údivom som si uvedomil, v akých skromných podmienkach tu ľudia existovali. Pri bunkri sme sa občerstvili zo zásob z batohov a občerstvili sa aj Slovom. Takto občerstvení a oddýchnutí sme sa chodníkom vybrali na spiatočnú cestu a mohli sme si všimnúť majestátnosť Jelenskej skaly. Pri chodníku som si všimol medvediu stopu. No a spomenul m si, že medveď s istotou utekal pred nami. Veď nás bolo počuť ďaleko. Cesta naspäť nám ubiehala rýchlejšie. Maťo pridal rozšírenú verziu hry Meno-Mesto-Zviera-Vec. Pridal Auto-Rieka-Športovec. Niektoré písmenká dali zabrať aj nám dospelým, ale Maťo sa nedal a napr. mu napadla rieka Paraná, druhá najdlhšia rieka v Južnej Amerike. Hneď potom rieka Paraguaj, tretia najdlhšia rieka v Južnej Amerike. Pri takejto zábave čas veru plynul rýchlejšie. Vrátili sme sa k hotelu. Adamkovi Ďurošovi a Samkovi Drienovskému sa ešte málilo, tak sa snažili vybehnúť na Panský diel. Únava urobila svoje a chlapci sa vrátili ku nám. Nakoniec sme nasadli do áut a išli sme domov. Pán nám doprial v ten deň veľa slnka a pekný výlet v otvorenom spoločenstve. Ďakujem Pánu Bohu, že sa o nás postaral.

Autor: Miroslav Pastorek

Na poslednú septembrovú sobotu bol naplánovaný výlet na Pustý hrad nad Zvolenom. Na túto jesennú prechádzku som sa veľmi tešila. Celý týždeň sedím v kancelárii, svalstvo stuhnuté... Tešila som sa, že sa konečne trochu prejdem na čerstvom vzduchu, rozdýcham pľúca, pokochám sa sfarbujúcimi sa listami... Aj deti sa už tešili, ako sa stretnú so svojimi kamarátmi. Sobotné ráno bolo dosť chladné, veterné, tak som
pribalila aj pár kúskov teplejšieho oblečenia. Stretnutie bolo o 9.30 hod. pred Základnou školou Radvaň. Zišlo sa nás celkom dosť, veľkých aj malých, starých známych aj menej známych. A tak to má byť. Stretla sa Božia rodina. Nasadli sme do áut a hurá na výlet! Pustý hrad je známy aj ako Starý Zvolenský hrad. Stojí na čiastočne zalesnenom vrchu pohoria Javorie pri Zvolene nad sútokom riek Hron a Slatina. Jeho rozloha je porovnateľná so Spišským hradom. Zaberá plochu viac ako štyri hektáre a patrí medzi najrozsiahlejšie hradné zrúcaniny nielen na Slovensku, ale aj v Strednej Európe. V peknej kolóne sme dorazili na miesto činu, teda na parkovisko pod Pustým hradom. Zabrali sme skoro celé parkovisko. Tam sme sa dozvedeli milú správu, že sa k nám pridajú ešte tri rodiny, nakoniec sa pridali dokonca štyri. Keď sme už boli v kompletnej zostave (takmer 40 ľudí), pomodlili sme sa a vydali sme sa na cestu. Serpentínami sme začali vystupovať nahor. Deti sa predbiehali, kto skôr vyjde. O chvíľu sme prišli k vyhliadke zabezpečenej zábradlím. Kochali sme sa výhľadom na sútok riek Hron a Slatina, na celé mesto Zvolen aj na smer Žiar nad Hronom. Prekrásne bolo vidieť aj okolité hory až do diaľky s Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami. Počasie sme mali studenšie, veterné, ale viditeľnosť bola výborná. V družných rozhovoroch cesta ubiehala rýchlo. Ani som nezbadala a už sme boli pri zrúcaninách v hradnom areáli. Pofotili sme sa, pokochali krásnymi výhľadmi do diaľky na všetky strany, posilnili sme sa desiatou a oddýchli sme si pri dohasínajúcom ohníku. Deti sa naháňali, šantili. Na zrúcaninách hradu sa minimálne hodinu fotila nevesta so svojou „družinou“ v šatách na ramienka. Bŕr, ale jej musela byť zima. Len pre porovnanie, my sme mali jesenné bundy a šatky okolo krku, niektorí aj na ušiach. Bolo aj dosť času na vzájomné rozhovory. Okolo 13.00 sme sa pomaly druhou cestou vybrali späť k parkovisku. Ani som sa nenazdala a už sme boli dole. A keď sme pred druhou hodinou nasadali do áut, mala som pocit akoby ubehla len chvíľa, nie štyri hodiny. Dobre bolo, málo bolo, tešíme sa na budúce. Takýto výlet je fajn príležitosť na vzájomné rozhovory, na spoznávanie sa navzájom. Verím, že každý si našiel nejakého parťáka / parťáčku. Ďakujem Pánu Bohu, že sme otvorené spoločenstvo, každá nová tvár je medzi nami vítaná. A Pán Boh skutočne dáva nových ľudí, nové deti a popri nich aj ich rodičov. Je to veľká Božia milosť. Pane náš, rob tak prosím aj naďalej. Nech čoraz viac ľudí spoznáva v tomto rozbúrenom svete Tvoju veľkú lásku a dobrotu. Verím, že sa všetkým tento výlet páčil a nabudúce sa stretneme znovu na nejakom inom mieste. Ďakujem Pánu Bohu, že nám doprial fajn počasie, že sa o nás celý ten čas tak dobre staral.

Autor: Katka Riečanová

A zase bolo krásne. Pán Boh sa o naše spoločné výlety tento rok úžasne stará. Najprv to bola prechádzka z Malachova na Pršany, potom zo Sliača do Hronseku a tento mesiac sme si vyšli na vŕšok za Tajovom. Počasie je zrejme veľké lákadlo, a preto sa nás stretlo skoro 40 ľudí na parkovisku v Tajove. Akcia mala tentokrát jeden špeciálny formát. Okrem iného sa tam udiala aj oficiálna skúška konfirmandov nášho zboru. Tento, pre niekoho celkom zaujímavý akt vyvolal v mnohých z nás veselé spomienky na našu konfirmáciu. Poďme ale pekne poporiadku.

Na začiatku bolo stretnutie pred ZŠ v Radvani. Tam sme sa pomaly pozbiehali a v ľahkom meškaní sme sa spolu autami vydali spoločne do Tajova. Každému sa ušlo miesto v aute. Po dorazení do Tajova sme si urobili ešte spoločnú fotočku, a potom sme už šlapali hore na kopec. Malá skupinka ešte počkala na zásobovaciu posádku Mirka Ďuroša a potom sa pokúsila dohnať hlavnú skupinku ešte pred príchodom do cieľa. Toto sa však nepodarilo, ale chýbalo tomu len pár desiatok metrov. Na kopci sme sa rozložili. Vidno bolo naozaj do každého okolitého kúta. Bolo relatívne teplo, ale trocha nás otravoval vetrík. Bol dokonca taký intenzívny, že sa nám skoro nepodarilo založiť oheň. Všetko sa nakoniec udialo podľa plánu a po pár minútach sme už všetci svorne opekali.

Keď už sme boli všetci najedení, začala skúška konfirmandov. Musím sa priznať, že nie všetky otázky by som bol aj ja sám zvládol s takým prehľadom ako mali naši konfirmandi, no ale oni sa predsa len na túto akciu osobitne pripravovali. Niektoré otázky boli veru aj na širšiu diskusiu, pretože ich „správne“ odpovede neboli až také jednoznačné. No nakoniec sa všetko podarilo. Záverom sa deti rozbehli do neďalekého lesíka, kde sa zahrali na indiánov a my, dospelí sme si povedali čo to o znovuobjavovaných staroslovanských kultoch, ktorých oltáre na tomto vŕšku boli inštalované. Ľudia sú hladní po duchovne, ale tým, že je tu už oveľa väčší priestor pre rôzne staré kulty a sekty ako za éry socializmu, situácia je oveľa neprehľadnejšia. Z duchovného hľadiska je teda nová éra konzumu iba krok z dažďa pod odkvap. Brat Michal nám povedal niečo málo o pôvode starých slovanských bohov a rituálov, ktoré sa praktizovali na našom území. Všetko to skončilo rozlúčkou pri autách.

Ďakujem Pánovi za všetko to množstvo ľudí, ktoré som v ten deň mohol spoznať. Samozrejme mu ďakujem aj za staré známe tváre, bez ktorých si prežívanie Božej prítomnosti už momentálne ani neviem predstaviť. Len jemu patrí všetka chvála a vďaka, pretože len s Ním je možné zažiť tak naplnení deň v spoločenstve najbližšej rodiny, akú dokážeme na tomto svete spoznať. Pán nech je stále s nami a nech nám dáva užívať si tento skvelý dar, akým je zaiste spoločenstvo milujúcich Krista. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Poslednú aprílovú sobotu 28. 4. 2018 sme sa ráno o pol desiatej 16 stretli pred radvanskou školou. Ráno bola zima, ale keď sme sa už zozbierali, hneď nás zohrialo slnko. Išli sme popri Európe pešo na malú stanicu. Prišli sme trochu skôr, tak sme mali dosť času na kúpenie lístkov. Tak sme už len pokojne očakávali vlak. Vo vlaku veľa miesta nebolo, ale nejaké miesta sa predsa len našli. Bolo to kupéčko. Počas jazdy sme videli tie všetky pekné polia a ľudí, ktorí na nich pracovali. Okná boli otvorené a príjemný čerstvý vzduch vial na nás. Nakoniec sme vystúpili na Sliači. (AĎ)

Tam nás už čakal pán farár s jeho manželkou. Oni tam prišli už skôr. Na stanici sme sa aj spoločne pomodlili. Zo stanice sme sa pobrali cestou ďalej. Zastavili sme sa aj na zmrzline. Každé z detí malo jeden kopček od neziskovky Adam. Odtiaľ sme pokračovali cez pole. Keď sme prešli repkové pole, dali sme si prvú prestávku na pitie a posilnenie. A mamina Evka sa vkuse chcela fotiť. Potom sme prešli na štrkovú cestu, ktorá nás doviedla až k obci Veľká Lúka. Keď sme sa približovali k dedine, prechádzal tade vlak a z neho ako keby vystúpili čierni pasažieri. Nakoniec sme ale zistili, že to bola naozajstná vlaková zastávka. (SD)

Keď vlak odišiel, pokračovali sme po kamenistej ceste ďalej po uliciach Veľkej Lúky. Slnko pražilo a my sme kvôli menším deťom len pomaly napredovali. Cesta bola plná vtipných hlášok a vtipov. Po čase sme sa dostali na lúku, kde sa pásli ovečky. Zložili sme sa a občerstvili. Po chvíľke pauzy sme sa spoločne odfotili s pozadím ovečiek a slnkom zaliatej lúky. Ďalšia cesta našťastie pokračovala po príjemnom chládku pod stromami. Naša nálada bola veľmi akčná. Pomalým tempom sme prešli kopec, ktorý nás oddeľoval od Hronseku. Po mnohých ďalších zastávkach na pitie a ďalšom pochode sme konečne zbadali Hronsek. Keď sme tam dorazili, rozlúčili sme sa s farárovcami a začali sme vyzerať vlak. (MT)

Dlho sme čakali na vlak, vyťahovali sme z ruksakov posledné zásoby, fotili koľajnice, až napokon prišiel. Všetci sme nastúpili. Vo vlaku bolo veľa cestujúcich, tak sme stáli v uličke pred kupéčkami. Lístok som si kúpila iba ja a potom ostatným už kúpil Mirko, pretože sprievodca sa nechcel pomedzi nás predierať. Videli sme veľa pekných vecí cez otvorené okná. Vystúpili sme na stanici Radvaň pri Tescu. Išli sme a išli, Mirko natrhal pre Macku orgován, aby ju potešil, keďže je po operácii kolena a nemohla s nami ísť. Zastavili sme sa aj na ihrisku pri škôlkach. Hojdali sme sa, zahrali si ping-pong, deti sa vykrútili na kolotoči. Potom sme sa zobrali a postupne sa oddeľovali. Pri našom vchode sa ako posledný oddelil Mirko s Dankom. K nám (Drienovským) okrem našej rodiny išiel aj Matúš a Adam. Vďaka tomu vznikol tento článok do Pohľadu. (SD)

Chcel by som za organizátorov poďakovať hlavne nášmu Nebeskému Ockovi za úžasné počasie, super ľudí a určite Duchom Svätým riadené rozhovory, ktoré boli okrem počasia určite nesmiernym obohatením nás všetkých. Pánovi teda vďaka a tešíme sa všetci nabudúce.

Autor: Adam Ďuroš, Samuel Drienovský, Matúš Tuhársky, Sára Drienovská

V sobotu 24. 3. 2018 sme sa opäť stretli, aby sme sa spolu na prvej jarnej prechádzke potešili po dlhej zime prichádzajúcou jarou, pohybom v krásnej prírode a spoločenstvom ľudí z nášho zboru. Tentokrát prechádzka začala netradične až takmer predpoludním kvôli mestskej hromadnej doprave. Aspoň sme sa mohli všetci po celotýždňovom rannom vstávaní poriadne vyspať, čo určite potešilo aj niektorých školákov. Najprv sme sa odviezli autobusom na vzdialený koniec Malachova. Na zastávke sa k nám pridala aj jedna naša staršia sestra z evanjelického zboru, čo zase spestrilo našu výpravu a poskytlo ďalší priestor na rozhovory najmä nás starších. Už cesta autobusom bola pre mňa trochu iná ako tá, ktorú pravidelne zažívam cez pracovný týždeň, keďže pre niektorých našich najmenších turistov je tento druh dopravy zatiaľ celkom nevšedný, čo dali hneď najavo veľkou kopou otázok. Na konečnej zastávke Malachov – Kopanice sme sa niektorí po prvotnom výkone hneď trochu posilnili a zároveň sme zdokumentovali všetkých účastníkov prechádzky spoločnou fotkou. Zo zastávky sme po chvíli vyrazili už po vlastných nohách smerom k obci Horné Pršany, čo bol náš ďalší orientačný bod. Prvú časť cesty sme teda šli po asfaltovej ceste, z ktorej sme sa (vďaka našim prieskumníkom) približne v polovici odklonili a pokračovali stupáčikom, obchádzajúc pršiansku obec po lúke. Túto časť cesty Sára a Terezka využili celkom nápadito na vytvorenie krátkej ankety a reportáže s vybranými účastníkmi. Kto je zvedavý a chce vedieť viac, nájde ju čoskoro na facebookovskej stránke nášho evanjelického zboru https://www.facebook.com/Rezbb/.

V tento deň bolo na skorú jar veľmi pekné počasie a aj krásne a jasno, takže sa nám na hornom konci lúky ukázal prvý poriadny výhľad na Banskobystrickú kotlinu. Následne sme pokračovali krátkym prechodom cez lesík, na konci ktorého už bol horný koniec obce. Tu sa chvíľu niektoré deti potešili s nečakaným, ale veľmi prítulným miestnym kocúrom. Odtiaľto nás čakal posledný, ale ako sa neskôr ukázalo, aj najnáročnejší úsek cesty k cieľu našej prechádzky. Bol to síce nie dlhý úsek, ale s relatívne silným stúpaním, ktorý asi najviac okomentovali tí najmenší turisti. Zároveň sa tu prejavila aj nadmorská výška a končiaca zima, takže sme miestami kráčali aj po snehu, (ktorý deti, samozrejme, využili aj na malú guľovačku). Napriek tomu to všetci bez problémov zvládli, keďže očakávaný cieľ už bol naozaj na dosah. A ten skutočne potešil všetkých – aj hladošov, ktorí sa hneď pustili do potravinových zásob zo svojich ruksačikov, ale aj zvedavcov, ktorí chceli spoznať, čo je to za vyhliadka pri kopci Lažtek (780 m.n.m.). A výhľad z nej bol naozaj veľmi pekný – od Sásovej až po Zvolen s Pršanmi pod nohami.

Po dlhšom oddychu a nabratí síl sme sa už len zgúľali do Pršian, kde sme si dopredu prichystali pohodlnú automobilovú dopravu späť domov, ktorá prišla v tej chvíli, myslím, nám všetkým veľmi vhod. Vďaka Pánu Bohu za krásne počasie, bezúrazový priebeh a veľkých aj malých priateľov - turistov.

Autor: Ivan Pakši

Všetky deti boli spokojné, práve začali dni očakávaných jarných prázdnin. Trochu situáciu komplikovali nekonečné virózy a chrípka asi na celom Slovensku. Ako sa však v Božom Slove píše, že veriacemu všetky veci slúžia na dobré, tak tá neistota, či vôbec bude mať kto na prázdninovú párty prísť, či nebudú všetci „párty schopní“ ležať a liečiť sa doma, nás niektorých viedla k intenzívnejším modlitbám za priebeh párty. Pán vypočul a stretli sme sa viacerí – najmladší aj vyrastenejší. Spočiatku sme nechali deti trocha sa vyšantiť, no keď prišiel čas a odbila piata hodina, všetci sme sa zišli v jednej miestnosti a začali sme spoločným spevom chvál. Po chválach nasledovala modlitba a potom sme sa začali hrať, veď bola párty 🙂 . Počas hier ešte poprichádzali poslední oneskorenci. Keď sa hry skončili, rozdelili sme sa na dve skupiny: deti a rodičia. Slovo pre deti bolo o tom, že Diabol nemá prázdniny a preto by sme ani my nemali počas nastávajúcich prázdnin zaháľať a odsunúť bokom všetky duchovné aktivity, ktoré spolu doma alebo v zbore máme.

Rodičia diskutovali podobným smerom a venovali sa príbehu jednej noci, kedy si Dávid urobil voľno, nešiel bojovať a táto noc nakoniec skončila obrovskou katastrofou. Nie na fyzickom bojisku ale na tom duchovnom. Dávid zhrešil s Batšebou. Obidve témy úzko súviseli z časom prázdnin, ktorý prichádzal a Slovo nás všetkých viedlo do pozoru pred atmosférou voľna, kedy častokrát vypúšťame a dávame si pauzu aj od spoločenstva alebo dôležitých pravidelných duchovných aktivít, ktoré majú potenciál budovať našu vieru. Skončili sme modlitbami a záver už zase patril hrám a vzájomným rozhovorom.

Slovo o Diablovi, ktoré je napísané v Prvom liste Petrovom v kapitole 5., v ôsmom verši (Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral) jasne hovorí, že Satan len hľadá chvíľku našej nepozornosti, aby nás strhol do bludných myšlienok hriechu a odlákal nás tak z Božej blízkosti. Našou úlohou je byť vždy pripravení a odolávať jeho šípom oblečení v Božej výzbroji. Príde zlý deň a my musíme byť pripravení obstáť (Ef 6, 13). Si pripravený? Ako sa pripravuješ? Nech vám Pán dá múdrosť, silu a trpezlivosť, aby ste sa všetci spolu v rodine horlivo každý deň pripravovali na duchovný boj, ktorý zúri všade okolo nás. V tomto nemá nikto výnimku!

Autor: Martin a Evka Drienovskí

Počasie nevyzeralo zle, dokonca bol aj sneh, takže nakoniec sme sa vybrali na plánovanú vychádzku spolu so všetkými našimi deťmi. Síce sme troška zmeškali, ale telefonicky to bolo akceptované a tak sme sa miesto o 09:30 hod. stretli o 10:30 ale priamo na Šachtičkách. Keď sme prišli na miesto, počasie bolo celkom ustálené a hlavne tam bolo kopec snehu. Brat farár Michal Zajden si doniesol aj bežky a keď sme my prišli na kopec, už bežkoval niekde v okolí. V živote s Bohom, je dôležité všímať a prehodnocovať neustále to, čo sa deje okolo nás. Je to preto, aby sme boli stále v strehu a učili sa byť závislí len na Bohu. Naše stereotypy nás zbavujú pozornosti a stávame sa zraniteľní. Celú túto vsuvku som uviedol preto, lebo aj tento výlet bol o častých zmenách názorov a očakávaní.

Najprv sme museli bojovať s časom, keďže sme meškali. Potom sme museli bojovať s očakávaním, pretože sme sa na začiatku spolu ani všetci nestretli. Dokonca ani sneh a kopec nebol veľmi upravený pre sánkovanie a bobovanie. Všetko to bolo inak ako sme očakávali. Všetky tieto okolnosti by nás mohli úplne ovládnuť a my by sme sa znechutení mohli vrátiť domov a svoje šomranie nad neúspešným dňom si potom nechať ako svoje rodinné tajomstvo, ktoré by sme sem-tam vytiahli v prípravách na ďalší výlet s výsledkom „A tak nechoďme, aj tak nestíhame“, alebo „Ale veď nikomu aj tak chýbať nebudeme“. Musíme sa postaviť proti takýmto zlorečeniam a začať dobrorečiť aj keď chýbajú ľudské argumenty. Boh išiel aby zachránil človeka aj keď vedel, že sa iba mizivé percento ľudí dá naozaj zachrániť a uverí tomu čo pre nich On spravil.

Vďaka Ti Pane za úžasný výlet, kde sme mohli znova pocítiť Tvoju Otcovskúruku, ktorá nás celý čas sprevádzala a zároveň sme mohli svoju vieru upevňovať v Tebe. Ďakujem za každý nový deň a za všetko čo si mi v mojej rodine (duchovnej ale i fyzickej) dal. Nech sme vždy terčom Tvojej výchovy, pretože nechceme ži bez vzťahu s Tebou a bez jeho neustálej obnovy. Nech ti znie chvála a sláva na veky vekov. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Aj tento rok začiatkom leta prišli školské prázdniny a ako už býva každoročne zvykom, nezisková organizácia Adam zorganizovala pre deti denný Biblický tábor, ktorý sa konal od 10. 7 do 14. 7. 2017. Novinkou tohto roku bolo, že pre deti bol na každý deň zabezpečený teplý obed. Vedúcim tábora bol Gabo Stach. Ja som sa z milosti Božej mohol zúčastniť aj so svojím synom Andrejom.

V pondelok ráno rodičia postupne začali privádzať svoje deti na faru, kde sme sa mali stretnúť. Po úvodných formalitách sme začali piesňami chvál nášmu Bohu, pri ktorých nás hrou na gitare sprevádzal Jakub Pastorek. Je veľmi dobre, že chce svoje hudobné vzdelanie využiť v službe Bohu. Piesne boli jednoduché, deti sa ich naučili pomerne rýchlo spievať aj ukazovať. Po chválach každý deň nasledovalo slovo, či skôr biblické vyučovanie nášho brata farára. Tento rok sme sa celý týždeň zamýšľali nad tým, či Zem aj celý vesmír mohol vzniknúť náhodou. Začali sme praktickou otázkou, či je možné rozobrať stoličku, zbaliť ju do vrecka, hodiť zo strechy a čakať, že na zem dopadne poskladaná. Tak ako stolička nedopadne na zem poskladaná ani náhodou, ani naša zem nevznikla náhodou. Stvoril ju Boh spolu s vesmírom a stvoril aj všetko čo je na nej. Stvoril aj ľudí, ktorí už od začiatku prestali poslúchať Boha, stali sa hriešnymi. Hriech medzi ľuďmi a Bohom tvorí múr, ktorý nemôžeme prekonať vlastnými silami. Deti sa ešte dozvedeli, že v Biblii sa o stvorení sveta a o Bohu môžu dozvedieť viac a celý týždeň boli povzbudzované, aby si ju čítali. Slovo sme ukončili piesňami chvál a modlitbami. Potom nasledoval program pre konkrétny deň.

V pondelok sme mali navštíviť poštové múzeum, ktoré sa nachádza vo vysokej budove pošty na Partizánskej ulici. S počasím to ráno vyzeralo na dážď, a tak sme horlivo sledovali všetky možné predpovede a rozhodovali sa, či do múzea pôjdeme pešo, alebo použijeme MHD. Nakoniec sme sa vybrali pešo. Aj napriek tomu, že nejaký dážď sme cestou zažili, nikto nebol mokrý a cesta bola príjemná. V poštovom múzeu sme absolvovali prehliadku grafických návrhov na známky pri príležitosti výročia holokaustu. Po tejto nie veľmi príjemnej prehliadke nasledovala expozícia, kde si deti mohli vyskúšať, ako to vyzerá za priehradkou na pošte a počuli sme aj výklad o histórii pošty, kedy a ako sa začali vyvíjať poštové služby. Po prehliadke sme mali obed, ktorý bol obohatený ukážkou zásahu hasičov. Nejednalo sa o ukážku pre nás, bol to skutočný zásah, kde hasiči vošli z neznámych príčin do bytu cez balkón na 3. poschodí. Po dobrom obede sme sa vybrali späť na faru, tentoraz s MHD, pretože zase začínalo pršať. Deň sme zakončili animovaným filmom o Mojžišovi a jeho živote. Počas filmu sa na oblohe rozišli mraky, a tak sa deti mohli ísť zahrať von. V utorok bola na programe návšteva hradu vo Fiľakove. Tam sme po raňajšom slove išli autobusom. Hrad vo Fiľakove je z väčšej časti zrúcaný, momentálne je pre návštevy sprístupnená jedna veža, v ktorej je výstava súvisiaca s históriou hradu. Vo zvyšku areálu stále prebieha archeologický výskum. Obdivoval som našu pani sprievodkyňu, ktorá dokázala o histórii hradu a o rôznych zaujímavostiach rozprávať vyše hodiny. Na vrchu veže bola vyhliadka, odkiaľ bolo vidieť celé Fiľakovo, možno aj ďalej. Určite bolo odtiaľ vidieť aj blízky penzión, v ktorom sme boli potom na obede. Ešte pred odchodom späť na faru sme si stihli dať výbornú zmrzlinu. V stredu predpoveď počasia hlásila slnečno a teplo, čo nám padlo veľmi vhod, pretože sme išli na Sliač na kúpalisko. Tam aj späť sme išli vlakom. Už cestou sme vo vlaku stretli iný detský tábor, ktorý to mal tiež namierené na Sliač. Na kúpalisku sme sa nakoniec zišli tri detské tábory, takže ostatní návštevníci zažili detského džavotu do sýtosti. Počasie nám naozaj prialo, deti sme si s inými tábormi nepomiešali. Ďakujeme nášmu nebeskému Otcovi za to, že sa o nás takto postaral. Vo štvrtok sme boli vlastným autobusom na návšteve v zábavno-vedeckom centre v Leviciach. Je to centrum určené pre všetky vekové kategórie, kde sú rôzne vedeckotechnické hlavolamy a stavebnice. Organizujú tam rôzne zaujímavé prednášky. Deťom sa asi najviac páčila miestnosť s bublifukmi. Tam sa dali vytvárať bubliny alebo bublinové tunely rôzneho druhu, tvaru aj veľkosti. Čas sa nám minul veľmi rýchlo. Veľmi zaujímavá určite bola aj prednáška o vesmíre, ktorej súčasťou bola aj prehliadka makety vesmírnej sondy a skúška obleku pre astronautov. V piatok sme doobedie začali turistickou prechádzkou na Urpín. Keď sme sa na obed vrátili na faru, už nás čakal nafúkaný skákací hrad, na ktorý sa hlavne tie menšie deti veľmi tešili. Na obed sme mali výborné hot-dogy, ktoré pre nás pripravovali manželia Ďurošovci.

Som veľmi rád, že som sa aj ja mohol zúčastniť na tomto tábore. Ďakujem nášmu nebeskému Ockovi za ten čas, ďakujem za všetky deti, ktoré prišli a mohli počuť o Ňom. Ďakujem špeciálne za deti z neveriacich rodín, ktoré o Bohu počuli takouto formou prvýkrát. Ďakujem za vydarené počasie, za Božiu ochranu, zato, že sa nikomu nič nestalo. Chcem prosiť za tieto deti, aby Boh otvoril ich srdcia, aby Ho dokázali prijať do svojho života, aby túžili dozvedieť sa o Ňom viac a aby sa nakoniec rozhodli pre život s Ním. Ďakujem za Gaba, za nášho pána farára, za organizáciu ADAM a prosím pre nich o vytrvalosť v tejto službe, aby sa takýto tábor mohol konať aj ďalšie roky.

Autor: Ľubomír Remiar

Na sobotu 19. 8. 2017 bol navrhnutý v Pohľade zborový výlet do Zveroparku pri Žarnovici. Nedá sa to porovnávať veľkosťou so ZOO, ale my sme tam strávili s druhou zúčastnenou rodinou veľmi príjemný a pokojný čas. Po hodinovej ceste autom nás osviežila finálna časť cesty, ktorá bola uzučká len pre jedno auto, hore-dole zákruty cez krásny les. Privítal nás hladkací kútik s ovečkami, kozičkami a zajačikmi. Na naše „mestské“ deti mysleli aj s trampolínami a preliezkami. Prechádzali sme popri výbehoch bažantov, pávov, moriakov, diviakov, somárikov, kravičiek, muflónov, danielov a rôznych divných chlpatých tvorov, ktoré vyzerali ako nejaké krížence zajacov a líšok (náš dohad, určite to bolo Božie stvorenie), no názov si už nespomínam. Chodili sme striedavo v chládku a po slnku. Vždy bolo vhodne zakomponované nejaké „oddychovisko“ pre deti – pozemná šúchačka alebo vodopád s jazierkom. Zlatým klincom na kopci až hore, hore boli Losy mokraďové s obrovskými hlavami. Na deti tam čakal aj veľký nafukovací skákací hrad so šúchačkou a bludiskom. Pozreli sme si táborisko s drevenými chatkami, indiánskym típí a vraj tam mali byť na prespanie medvedie brlohy, ale tie sme neobjavili. Donesené občerstvenie sme si dali spolu pod altánkom pri rybníku, kde si človek mohol vyskúšať aj rybačku. Počas tejto prechádzky sme nielen obzerali, ale zdieľali sme sa o fungovaní vecí v zbore, povzbudzovali sme sa do služieb – rodinám, k evanjelizácii detí cudzích, ale aj tých našich, lebo rastú a „svet“ si ich obzerá a láka. Takto povzbudení naším malým spoločenstvom sme sa nakoniec pri odchode spolu pomodlili a poďakovali sme sa za prežitý deň v Božej blízkosti. Byť v Božej rodine je prežívanie Božej blízkosti.

Autor: Evka Drienovská

Krásny deň, dobre naladení bratia a sestry, super predpoveď počasia – to všetko pre rodinne založených ľudí vytvára optimálny priestor pre plánovanie vychádzky do prírody. Už len kam a presne kedy, to je otázka. V našom prípade sme sa už po ďalšom preložení rozhodli, že tento mesiac si vyrazíme do Laskomerskej doliny.

Stretli sme sa pred farou, kde sme nasadli na trolejbus a vyrazili smerom nová nemocnica. Po dorazení na miesto sa ešte pripojili Ďurošovci a Slobodovci a vybrali sme sa smerom na kopec. Deti si v tomto momente ešte nevšímali, že idú kopca, a preto sme si aj my rodičia mohli vychutnávať ten krásny výhľad na juhozápadnú časť našej Bystrice. Keď sme sa dostali na druhú stranu kopca, teda do Laskomerskej doliny, obrátili sme sa na jej horný koniec. Kráčali sme popri informačných tabuliach, popri záhradkách, popri rekreujúcich sa koscoch, ale hlavne sme šli popri potoku. Potok je z nejakého špeciálneho dôvodu veľmi zaujímavý pre deti. Sám som prežíval úžasné chvíle v detstve, keď som sa mohol bosý prechádzať po potoku a špliechať sa s bratom alebo niekým, kto bol nablízku. Teraz ma to už do potoka veľmi nelákalo, ba ma to celkom stresovalo, keď náš malý Dávidko chodil tesne popri ňom a pri každom jeho hode kameňa do čistučkej vody som mal pocit, že sa popritom ešte aj jedným očkom pozrie na svoj obraz na hladine potoka, aby sa trocha upravil. No tu sa stala prechádzka trocha náročnejšia, hlavne pre nás rodičov malých detí. Napriek tomu sme ale udržiavali družnú debatu a nejak prežili tú cestu hore aj dole. Na začiatku doliny od mesta sme sa všetci pomodlili a zaspievali nášmu Pánovi chválu. Deti už boli unavené, a teda nech Pán posúdi, komu spievali ony, ale verím, že sa k nám Pán úplne neotočil chrbtom, keď sme tam tak spievali. Nuž „len tak si zaspievať“ a „spievať“ chválu nášmu Bohu je predsa len rozdiel, a to, čo sa nám stalo tam pod mostom na Medenom Hámri, sa nám veľmi rýchlo môže stať aj v kostole, keď sme unavení po sledovaní super filmu dlho do noci. Nie je to nereálne. Život s Pánom nás učí, aby sme sa na každé stretnutie s Ním dôkladne pripravili. To je jedno, či sme na prechádzke, alebo v zhromaždení v kostole alebo v zborovej miestnosti. Boh je všade rovnaký a nikdy nemá rád prázdne reči a náboženské pózy. Toto, čo píšem, je zamyslenie pre nás všetkých, ktorí chodíme do kostola alebo do iných kresťanských zhromaždení. Platí to samozrejme aj na takých miestach ako je jarná vychádzka, lebo ani tam to nebolo vždy úplne také, aké by malo byť. Nuž, nech Pán posúdi... 

Ďakujem, Hospodine, za čas s Tebou, s bratmi a sestrami z nášho kresťanského cirkevného zboru v Radvani na tejto vychádzke. Prosím o milosť, keď máme niekedy prázdne reči a nechodíme pripravení na stretnutia s Tebou. Ty si dobrý Boh a my chceme očakávať na Teba každú chvíľu, tak nám pomáhaj, aby sme v tom aj vydržali. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

Človek je tvor veľmi zážitkový. Má rád kultúrne zážitky, a tak si veľmi rád zájde do kina, divadla, opery či na balet. Má rád športové zážitky, a tak chodí spaľovať energiu do fitka, na plaváreň alebo na lyžiarsky svah. Nesmieme zabudnúť ani na tie čoraz modernejšie adrenalínové zážitky, a tak si náš zážitkový človek môže za poukážku v hodnote víkendového nákupu trojčlennej rodiny vyskúšať 15 minút lietať v simulátore voľného pádu alebo si nechať na členky zavesiť gumené lano a skočiť z mosta. Lebo, ako som sa mohla dozvedieť od rôznych ľudí, tak: „Vtedy človek vie, že žije.“ Aha, tak ja to napríklad tak nemám, ja som si celkom istá, že žijem, napríklad aj vtedy, keď nestihnem ísť v správnom čase na obed a môj žalúdok sa začne hlasne ozývať- vtedy si podľa mňa aj moji kolegovia v práci musia všimnúť, že som živá. No ale prečo to vôbec všetko píšem, keď mám písať o prechádzke do lesa? No preto, lebo slovné spojenie „prechádzka do lesa“ už len veľmi malému počtu ľudí evokuje zážitok a priznám sa, že mne vlastne tiež nie. A pritom v takom lese môžete zažiť to, čo nikde inde a o to skôr, keď nejde o obyčajný les ale prales.

My sme sa ráno 11. marca vybrali do pralesa – do Badínskeho pralesa. Badínsky prales je prírodná rezervácia v obci Badín a patrí medzi najstaršie chránené lokality na Slovensku. Je plný ohrozených a vzácnych rastlín ale aj živočíchov, pretože tu žijú mloky, rysy, vlci aj medvede. Zásah človeka do lesa bol a je len minimálny, takže les pôsobí naozaj divoko. Nám pri prechádzke lesom udrel do nosa hlavne ten okysličený vzduch - v meste len ťažko môžete zažiť pocit čistého nádychu tak ako tu. Z tej divočiny v lese bolo cítiť veľkosť a nekonečnosť Nášho Stvoriteľa. Veď kto iný ako On dokáže všetko tak dokonale nakonfigurovať?!? Prechádzka trvala asi tri hodiny, ale ubehla veľmi rýchlo. Cítili sme sa po nej príjemne unavení z toho množstva čistého vzduchu, ale všetci veľmi vysmiati. Snáď nebudem hovoriť len za seba, ak poviem, že tie endorfíny (hormóny šťastia), ktoré sa nám vyplavili, boli o to silnejšie, že ich nespôsobil žiadny umelýadrenalínový zážitok, ale Božia príroda, Jeho prítomnosť a prítomnosť našich bratov a sestier v Pánovi. Na záver sme nášmu Otcovi ešte poďakovali za ochranu a aj za to všetko okolo nás, čo nám dáva úplne zadarmo, a potom sme sa rozišli domov na obed. A týmto pozývam aj vás, ostatných. Skúste si nájsť čas alebo chuť, alebo sa osmeliť a pridať sa niekedy k nám na podobnú prechádzku. Spoločenstvo s Otcom Nebeským, Jeho stvorenstvom a bratmi a sestrami je tu aj pre vás.

„Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ (Mt 18, 20)

Autor: Majka Stachová

Keď chcete prežiť Božiu prítomnosť, nepomôže vám k tomu ani to, keby prišiel  ten najduchovnejší a najobdarovanejší človek na tejto zemi, ktorý sa s Bohom rozpráva 24hodín denne – 7dní v týždni. Človek je Bohom navrhnutý tak, že dokáže úspešne odfiltrovať a „správne“ si vysvetliť všetko, teda aj Božiu prítomnosť ako Jeho neprítomnosť a naopak. Je preto mylné si myslieť, že len samotná prítomnosť na nejakej akcií, kde príde špeciálny hosť s vami zalomcuje a privedie vás k Bohu tak blízko, že vás to zaručene zmení a privedie k šťastnému životu. Tento pohľad sa často vyskytuje aj medzi veriacimi kresťanmi a je to zrejme vedľajší produkt toho, že žijeme v tomto svete. Kresťan potom častokrát odchádza nenaplnený Božím zjavením aj keď je tam prítomné a naopak. Čo je potom tá správna príprava na stretnutie sa s Božím konajúcim Duchom?

My sme si v piatok 17.02.2017 pozvali hosťa. Volá sa Ján Polóny a je to človek, ktorý žije už mnoho rokov aktívnym kresťanským životom a to so všetkým čo k tomu patrí. Má mnoho dobrý ale aj zlých skúseností. Dobrých s Bohom a zlých sám so sebou ako s hriešnikom. Pozvali sme ho nie kvôli tomu, že je nejaký levitujúci (vznášajúci sa) človek, ktorý vidí všetky Božie tajomstvá. Pozvali sme ho, aby sa s nami podelil o jeho svedectvo. Téma bola jasná: Rodina a osobný vzťah s Bohom. 

Ale späť k otázke, ktorú som si položil ešte pred predstavením nášho piatkového hosťa. Aká je tá správna príprava na Božiu prítomnosť? Je zrejmé, že hosť je možno dôležitý, pretože so sebou vždy prinesie isté posolstvo a čím je to posolstvo bližšie k biblickým pravdám, tým môžeme byť viacej sústredení na jeho vstrebanie. Nie je to ale všetko. To najdôležitejšie pre úspešné prijatie Božieho požehnania kdekoľvek sa nachádzame je naša vlastná pripravenosť na Jeho konanie. Keď sa niekde túžime stretnúť s Božím Duchom, musíme sa najprv rozhodnúť, či to bude iba také „spotrebiteľské“ alebo nie. Buď tam prídem a nech ma farár prípadne iný vedúci baví alebo prídem a donesiem tam sám kúsok Božieho Ducha so sebou. Či prídem aby som bol obslúžený, alebo aby som slúžil iným. Či prídem brať alebo dávať. Ako vo všetkom, tak aj v tomto by nám mal byť vzorom náš Pán Ježiš, ktorý hovorí: Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých. Mt 20, 28 A keďže blahoslavenejšie je dávať ako brať (Sk 20, 35), postoj konzumenta určite viac ochudobňuje ako obohacuje. Možno preto sme často-krát takí nenaplnení tým, čo sa v cirkvi deje. Máme spoločné stretnutia ale ako keby sme potom z toho nič nemali a odchádzame prázdni.

V piatok nám ale bolo dobre. Pán nám zjavil množstvo zaujímavých myšlienok, nad ktorými sa oplatí popremýšľať. Počuli sme veľa Božieho Slova vhodne umiestneného v kontexte života človeka a už záležalo iba na našej príprave, či sme to prijali alebo nie. Po skončení nám brat Peťo so svojou družinou pripravili chutné langoše, ktoré sme si spolu vychutnali a nakoniec všetko skončilo niečo pred deviatou.

Vďaka Pane za takéto akcie, pretože nech sme už akí sme, Ty si vždy pripravený byť na nich prítomný a slúžiť nám svojím pokojom, svojou láskou a nakoniec aj svojím usvedčujúcim prstom. Uč nás byť Pane takými istými. Ďakujem ti za skvelých bratov a sestry, ktorých si nám v spoločenstve dal a napriek tomu, že máme ešte všetci množstvo chýb, trpezlivo navštevuješ naše zhromaždenia a konáš svoje dielo. Prosím Ťa povzbudzuj malomyseľných a ustráchaných, napomínaj sebavedomých a smelokráčajúcich a napĺňaj Tebaočakávajúcich svojim pokojom, svojou múdrosťou a láskou. Nech sa takto deje medzi nami všetkými. AMEN!

Autor: Martin Drienovský

V sobotu dopoludnia 14. 1. 2017 bol pôvodne naplánovaný výlet do Badínskeho pralesa. Ako to už ale býva, človek si niečo naplánuje...a ono to je nakoniec všetko inak. Takže Badínsky prales sa nekonal, ale vďaka intenzívnemu sneženiu sa konalo niečo iné. Sánkovačka. Po viacerých telefonických dohadovačkách kto ide, kam sa ide, o koľkej, sme sa nakoniec v počte 5-6 dospelých a 7-8 detí vybrali na Radvanský kopec (počty detí aj dospelých sa menili podľa toho, ako kto prichádzal a odchádzal, tak preto ten zvláštny výpočet-nie preto, žeby sme niekoho stratili alebo zabudli). Mali sme sánky, boby, klzáky, teplé oblečenie a dobrú náladu. Z bohatej snehovej nádielky sa netešili iba deti, ale aj mydospelí - a dokonca sme aj nejaký ten nástroj na šmýkanie sa dole kopcom vyskúšali. Tí šikovnejší zas budovali umelecké diela zo snehu alebo sa proste len tak v snehu váľali. Po dvoch hodinách a so zopár rozmočenými ponožkami sme sa pomaly začali rozchádzať domov- na obed. Sama neviem, či z toho snehu mali väčšiu radosť dospelí, alebo deti, ale dobrý pocit z toho dňa pretrváva dodnes. Vlastne tak, ako vždy, keď sa s bratmi a sestrami v Pánovi rozhodneme stráviť spoločne svoj voľný čas a upevňovať naše nielen priateľské spoločenstvo.

Nech Pán aj naďalej žehná takéto akcie.

Autor: Majka Stachová