Neskoro - jesenná prechádzka po sliačskych parkoch
Stretli sme sa na vlakovej stanici Banská Bystrica – mesto. Bolo celkom zima, a preto som sa ani nedivil tomu, že sme sa stretli len v skromnej zostave dvoch rodín. Výlet vláčikom pre nášho najmenšieho Simeona však určite stál zato. Keď sme nastúpili do vlaku, pozeral von oknom akoby sa práve narodil. Nevedel, na čo sa má sústrediť, a keďže sme miestami šli aj celkom rýchlo, bolo to pochopiteľné. Aj nám sa niekedy tak rýchlo míňa život, že vôbec nestíhame sledovať kade sa to vlastne rútime. Nie je asi žiaden univerzálny recept ako sa tomu vyhnúť, ale môžeme sa na to pripraviť. Všimol som si, že keď počas cesty rýchlikom zaostrím na niečo, čo je ďalej od vlaku, dokážem lepšie odvnímať to, ako prebieha naša cesta. Preto som si z toho tak odvodil, že ak si vopred zvolíme správne priority, ani nie príliš malé, ani nie príliš veľké, je možné odsledovať aj pri rýchlom tempe života, kam sa to vlastne rútime a či je cieľ našej cesty ten správny. Tieto priority však musíme aj celý čas sledovať. Na toto si asi musíme dať v súčasnosti veľký pozor, pretože práve rýchlosť jazdy životom je to, čo asi ovplyvňuje najčastejšie naše rozhodovanie a mnoho je tých, ktorí sa v tejto rýchlosti stratia, mysliac si, že idú správnym smerom a skončia tak mimo cieľa, ktorým je spasenie. Cesta vláčikom bola teda pre niektorých veľmi zaujímavá. Vystúpili sme na Sliači, kde už snežilo. Bola aj mierna zima, no s celkom premenlivým vetrom, ktorý bol dosť nepríjemný. Vyšli sme do parkov pri kúpeľoch a tam sa už vetrík stratil a ostalo iba chladné počasie so sem-tam padajúcim sniežikom, ktorý už pomaly tiež ustával. Prešli sme celý areál naokolo a potom sme sa vrátili k starým budovám kúpeľov. Niektoré boli opustené a rozbité, iné boli v lepšom stave, no stále na nich bolo vidieť poznačenie zubom času. Prešli sme aj popri kúpeľnom dome, ktorý ešte stále funguje. To bol hneď lepší pohľad. Konečne budova, ktorá slúži ľuďom. Aj pri nás je niekedy pohladením pre oči vidieť, ako nežije niekto len pre seba, ale je ochotný poslúžiť aj inému, bez toho, aby očakával niečo späť. To je také moje druhé zastavenie sa. Tak, ako sú niektoré budovy krásne a vidieť, že v nich kedysi bol život, tak časom, keď sa prestanú používať, zaniká ich príťažlivosť. Rovnako je to aj s nami. Aj keď niektorí majú za sebou slávne s hodnotné aktivity vykonané pre Pána Boha, no keď s tým ustali a teraz žijú iba pre seba, tak sa z nich stávajú takéto duchovné zrúcaniny. Daj nám Pane, prosím, aby sme nezaspali, aby sme sa neustále ponáhľali len za tebou a viazali svoj pohľad na Teba viac...a menej na seba. AMEN!
Autor: Martin Drienovský