Pohľad-7-8-2024

V sobotu, 15.06. sme sa vybrali opäť na turistiku. Som veľmi vďačná, že Ivan prijal môj návrh ísť na Kozí chrbát, lebo som si potrebovala prejsť túto trasu pre náš letný tábor. Stretli sme sa ráno o 8.00 hod. pred farou a išli sme autami na Donovaly, niektorí prišli aj rovno tam. Tešilo ma, že sme sa zišli celkom pekná grupa. Myslím si, že nás bolo vyše dvadsať v celkom veľkom vekovom rozpätí. Možno bol vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším členom našej partie aj 60 rokov. Mali sme krásne počasie. Pršalo pred tým v nedeľu, aj tú nasledujúcu nedeľu, tak o to viac sme si vážili jasný, slnečný deň, čo sme sa ani búrky nemuseli báť. Ešte sme ani nevyštartovali a už milá naša sestrička nám ponúkla výborné domáce buchtičky, a tak sme po krátkej modlitbe s plnou chuťou začali kráčať. Išli sme do kopca, ale prvá čast viedla cez les, dobre sa nám išlo aj sa popri tom rozprávalo. Hore na Kečku už to bolo trochu strmejšie, ale odmenil nás krásny, 360 stupňový výhľad – na Krížnu, na Donovaly, Zvolen, na Prašivú, aj smerom na Banskú Bystricu. Boli sme už hore na hrebeni, tak sme mali stále výhľad aj napravo aj naľavo a cestu na Koží chrbát rovno pred nami. Výstup na Kozí chrbát bola najstrmšia časť a po dobrých troch hodinách chôdze sme boli na vrchole. Dali sme si oddych, niečo pod zub a kochali sme sa v nádhernej prírode. Niektorí sme jednoducho museli chváliť Pána, tak sme z celej duše spievali „Slovensko moje …“ a nejaké iné chvály. Boh nám dal možnosť vychutnať si tento deň – dal nám voľný čas, zdravie a krásne okolie, aj spoločenstvo – všetko to, aby smemohli prežívať nádherné chvíle. Po pol hodine sme išli späť, vôbec nám nevadilo, že sme išli tou istou cestou, veď sme mali inú perspektívu. Pri Útulni pod Kečkou sme si dali ešte jednu prestávku a každý išiel svojim tempom naspäť na Donovaly. Slnkom opálení, s trochu ťažkými nohami, ale so žiarivými očami sme sa lúčili a vrátili domov. V srdci sme mali veľkú radosť, že sme mohli mať takýto krásny deň. Všetci sme sa zhodli, že sme mali parádnu turistiku a určite pôjdeme aj na budúce.

Autor: Dorotka Burkert